Diana PavlačkováJednou z najvýraznejších tém tohtoročnej sezóny bolo hľadanie spravodlivosti a (ne)funkčnosť súdnictva. Dramaturgická rada festivalu zaradila do programu viacero titulov, ktoré spracovali práve túto problematiku. Príkladom sú Proces divadla DPM a dve odlišné spracovania súdnej drámy Ferdinanda von Schiracha Teror prešovského Divadla Jonáša Záborského a košického Divadla Thália Színház.
Schirachova hra zobrazuje súdny proces, na konci ktorého diváci hlasujú o oslobodení alebo odsúdení obvineného. Vojenský letec Lars Koch na základe vlastného rozhodnutia zostrelil lietadlo unesené teroristami. Svojím činom tak zabil 164 ľudí na palube, ale zabránil plánovanému náletu na štadión so 70 000 návštevníkmi. Hra nastoľuje základnú otázku, či možno život jedného človeka vyvážiť iným. Keďže bolo na festivale možné vidieť dva rozličné režijné prístupy k tejto látke, nabádalo to aj k ich vzájomnému porovnaniu.
Režisérka Adriana Totiková postavila prešovskú inscenáciu najmä na samotnom texte a hlavnej morálnej otázke hry. Interpretačne ho neposúva k širším spoločenským témam, ale snaží sa skôr zatraktívniť a zdynamizovať statickú predlohu. Vnútorná dilema je reflektovaná vo výtvarnom riešení a súdne pojednávanie sa odohráva na točni, ktorú v priebehu predstavenia technici otáčajú. Prinášajú tak inú perspektívu na momentálne dianie či celý prípad. Počas týchto prestavieb prebiehajú neverbálne etudy, ktoré dokresľujú jednotlivé vzťahy, vnútorné poryvy a charaktery postáv. Tie naberajú skôr typologické, až seriálové črty. Týka sa to najmä postavy advokáta (Michal Novodomský), ktorého arogancia sa neustále zdôrazňuje – či už postojom hercovho tela alebo jeho akciou (napr. sŕkanie smoothie alebo rozkladanie mentoliek po stole a ich postupné jedenie).
Prešovský Teror formálne rámcuje motív lietadla. V pozadí sa týči obrovská turbína a v úvode dve letušky gestikulujú bezpečnostné pokyny. Diváci sa stávajú pasažiermi, čím sú vedení k citovej zaangažovanosti, emočnejšiemu a empatickejšiemu rozhodovaniu. Inscenácia DJZ navodzuje pocit, že v texte nie je veľký priestor pre radikálne úpravy či interpretácie. Jedna osobná dilema však dokáže nadobudnúť aj úplne iné významy, ak sa pracuje s kontextom, do ktorého je vsadená. V prešovskom spracovaní museli diváci skôr sami vnútorne zvážiť dopad svojho rozhodnutia, zatiaľ čo košický inscenačný tím viac zdôrazňoval práve celospoločenskú problematiku.
V réžii Józsefa Czajlika získala otázka o vine a nevine univerzálnejší presah a konkrétnejšiu výpoveď o súčasnom stave súdnictva. Tvorcovia pojednávanie umiestnili do siene, v ktorej práve prebieha rekonštrukcia. Nielen scénografia, ale aj zdôraznenie niektorých častí textu (napríklad, že za daných podmienok dochádza k oneskoreniam v procese aj v príchodoch na pojednávanie) poukazujú na justíciu, ktorá čaká na opravu. Záverečná reč tvrdej prokurátorky zdôrazňuje, že hlasovanie je aj vyjadrením individuálneho vzťahu človeka k ústave a objasňuje, v čom tkvie význam jej dodržiavania. Diváci sú viac zaangažovaní do celého súdneho diania. Nielenže sa musia na vyzvanie postaviť, ale herci s nimi tiež intenzívnejšie komunikujú a už v úvode je venovaný väčší priestor vysvetleniu ich úlohy v celom procese. V košickej inscenácií sa tak zdôrazňuje význam diváckej voľby a z osobnej dilemy sa stáva celospoločenská.
Proces Franza Kafku je azda najznámejšie dielo, ktoré sa zaoberá otázkou absurdnosti súdneho systému a jeho symboliky pre celospoločenské fungovanie. Režisér a autor dramatizácie Šimon Ferstl v divadle DPM interpretuje príbeh Jozefa K. v kontexte súčasnosti. Z hlavného protagonistu vytvoril dnešného človeka, ktorého nemožno vnímať ako obeť ale ako niekoho, kto sa (pravdepodobne) sám nepriamo pričinil o výsledné nelogické fungovanie systému, inštitúcií, a teda aj súdu. Výraznou súčasťou scénografie sú aj typické kancelárske žalúzie, ktoré posúvajú čítanie príbehu K. mimo súdny systém. Nenásilne tak vzniká aj prepojenie s kauzami posledných mesiacov, kedy sa hranica medzi podnikateľmi z kancelárií a zločincami z ulice úplne zotrela.
Tvorivému tímu sa podarilo vytvoriť zhustenú atmosféru nelogického a chaotického sveta. Z inscenácie však vyvstáva otázka, nakoľko mali jednotlivé scény iba navodiť tento pocit a či sa zámer niektorých myšlienok nevytratil alebo neodkomunikoval. Počas diskusie na kritickej platforme tvorcovia hovorili o snahe vytvoriť z postavy K. typ mača. V inscenácii ale dominuje pocit, že ženy naopak manipulujú ním a on ich skôr submisívne prijíma. Možno práve na základe tejto problematickosti paradoxne vzniká sugestívny pocit chaosu. Škoda, že sa z inscenácie vytratila čitateľnosť tematických línií, ktorá by viac rozvíjala takto vystavané scénické dianie. V takom prípade by už nebolo potrebné záverečné vysvetlenie rôznych interpretácií podobenstva o dverníkovi, ktorý chránil zákon.
Ak sa v kontexte týchto troch inscenácií trochu posunieme od hlavnej tematickej linky súdneho systému, nájdeme medzi nimi spojenie ešte v dvoch výrazných motívoch. Jedným je relativita pravdy a druhým zástoj jedného človeka v celej spoločnosti – či už v momentoch keď svojím hlasom rozhodujeme o slobode iných alebo keď ide iba o nenápadný telefonát kamarátovi na úrade.
