#alexanderdubcekblizsieknam

#dubček je pokračovaním tzv. občianskeho cyklu Divadla Aréna. Z významných osobností slovenského verejného života sa už zamerali na Jozefa Tisa či Gustáva Husáka. Inscenácia o Alexandrovi Dubčekovi, ďalšej rozporuplnej osobnosti našich dejín, vznikol fúziou textu Viliama Klimáčka a autorským vkladom piatich mladých hercov, ktorý sa k politikovi vyjadrujú. Po svojom.

Alexander Dubček sa v politike začal pohybovať v „osmičkovom“ roku 1958, v časoch pôsobenia prezidenta Antonína Novotného. Pokúšal sa rehabilitovať prenasledovaných slovenských komunistov v 50. aj v 60. rokoch – napríklad Gustáva Husáka a Vladimíra Clementisa. O desať rokov neskôr sa stal prvým tajomníkom komunistickej strany Československa a zo svojej pozície začal presadzovať „socializmus s ľudskou tvárou“. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy odvliekli Dubčeka a niekoľkých ďalších politických predstaviteľov komunistickej strany do Moskvy, odkiaľ ich prepustili pod podmienkou podpísania Moskovského protokolu. Namiesto „Dubčekovho socializmu“ nastúpila normalizácia. Alexandra Dubčeka nahradil Gustáv Husák a vylúčili ho zo strany. K politike sa vrátil až v časoch Nežnej revolúcie.

Klimáčkov text sa snaží nazrieť do obdobia politického pôsobenia Dubčeka, nie historicky, ale s nadhľadom mladej generácie, ktorá ho pozná už iba z učebníc, fotiek či rozprávania. Ani renomovanému  dramatikovi, akým je Klimáček, sa ale snaha zblížiť  s mladou generáciou po jazykovej stránke zo začiatku nedarí. Jeho hra v úvode nehovorí jazykom mladých, aj keď sa o to pokúša. Postavy napríklad dostanú  „do vienka“ súčasné súradnice (majú sa nachádzať v hipsterskej kaviarni). Herci pôvodný text hry v rámci úvodného dialógu „upravia“, otvorene sa k tejto zmene priznajú, a tým mu dajú vlastný smer. Snažím sa ale dopátrať, aký bol cieľ divadelnej hry a nakoniec aj inscenácie. Čím chcela byť? Dokumentárnym divadlom, alebo iba zobrazením dejov a udalostí, malou spomienkou na jedného človeka? Alebo skôr výpoveďou mladých, ktorí majú pocit, že Dubčeka treba pripomenúť?

Hľadanie odkazu

Inscenácia sa začína príchodom piatich mladých ľudí na javisko. Jeden z nich je na invalidnom vozíčku. O chvíľu im pribudne scenár. Diváci sú svedkami divadelnej skúšky – „čítačky“, na ktorej prebieha spoločný brainstorming na tému Dubček. Herci sa obsadzujú do úloh dôležitých osobností daného obdobia a Sandra Palatínusová číta poznámky. Rozlišujú sa prostredníctvom mikín s menami osobností, ktoré predstavujú – Alexandra Dubčeka (Matej Marušin), Gustáva Husáka (Juraj Bača), Leonida Iľjiča Brežneva (Matúš Kvietik), Antonína Novotného a Ludvíka Svobodu (v oboch prípadoch Marián Chalány). Na každej mikine je pred priezviskom symbol sociálnych sietí – hashtag ako zvýrazňovač slov, ktoré treba prízvukovať svetu. Každý z hercov sa teda vymedzuje ako samostatná postava, no občas sa zomknú ako skupina a odhliadnuc od mien predstavujú „obyčajných ľudí prizerajúcich sa z ulice“. Iba jeden z nich svoju postavu prezentuje takmer počas celej inscenácie – Marušin ako Dubček.

Hashtagy majú úlohu aj preto, aby bolo jasné, že herci postavy nestvárňujú, nevžívajú sa do nich, ale ich skôr opisujú a prezentujú. Hlavní predstavitelia vystupujú z rolí, komentujú konania, alebo v rýchlosti, na krátky čas zastúpia inú postavu. Napriek tomuto odcudzovaciemu efektu sa neviem zbaviť pocitu, že sa do postáv niekedy aj vžívajú a každý z nich tú svoju obhajuje, i keď je zrejmé, že s ňou osobne nesúhlasí. Každý však našiel pre postavu charakteristický znak. Brežnev (Matúš Kvietik) štylizuje svoj hlas do nepríjemnej chrapľavej farby a fajčí elektronickú vodnú cigaretu. Husák (Juraj Bača) si dáva na nos „husákovské“ okuliare a nasadzuje nekompromisný, prezidentský tón. Jediný, ku komu je ľudský, je Dubček. Bohužiaľ neviem, či by som vedela odčítať, akú postavu stvárňuje, nebyť okuliarov a mikiny. Marián Chalány zastupuje hneď dvoch prezidentov Novotného a Svobodu. Ako jedinému sa podarilo naplniť zámer nestotožňovania sa s postavou, skôr ju opisovať ako hrať, k čomu mu pomohlo aj ich časté striedanie (okrem dvoch spomenutých mal repliky aj za postavy Biľaka, Generála, napokon i za „samého seba“).

Matej Marušin, predstaviteľ Dubčeka, je od začiatku pripútaný na invalidný vozík. Prvotné asociácie viedli k myšlienke, že tým vyjadruje Dubčekovu nemožnosť zmeniť fungovanie štátu. Neskôr, vo chvíli, keď sa snaží zlepšiť pomery na Slovensku, z vozíka vstane a stojí aj počas scény po odvlečení do Moskvy. Tento zámer však ostáva nejasný. Vozík by mal zmysel práve po roku 1968 a vyradení Dubčeka z KSČ.

Inscenácia zobrazuje život Alexandra Dubčeka spätý s ostatnými osobnosťami na javisku. Niektoré spomienky premieta režisér na zadné plátno – fotografie Dubčeka, Pražskej jari, predstaviteľov politiky tohto obdobia či dobových článkov z novín. I keď zámerom projekcie je dotvoriť celkový obraz doby socializmu, občas herci smerom k plátnu urobia opisné gesto, ktoré pôsobí rušivo. Nie sme predsa na hodine dejepisu. Nepochybne najzaujímavejšou a najosobnejšou časťou inscenácie sú výpovede hercov, ktoré v pôvodnom texte neboli. Hovoria o minulosti, osobnom názore každého z nich na Dubčeka. Po jednom prichádzajú pred mikrofón a čítajú výpovede, ktoré sú výsledkom ich vlastnej rešerše v okruhu svojich najbližších príbuzných.

Paralyzácia

Po očakávanom konci inscenácie a aj záverečnom posolstve nás monológ Marušina vracia o krok späť, k Dubčekovmu životu po odchode z politického poľa. Neskôr prichádzajú ostatní kolegovia s mopmi a vedrami a za nimi bežia na projekcii záverečné titulky – zásadné fakty z Dubčekovho života. Textu je, bohužiaľ, na niektorých stranách tak mnoho, že sa nedá dočítať. „Upratovacia čata“ opustí javisko, na plátne sa objaví vlajka Európskej únie, skupinka sa vráti a skonštatuje, že politická situácia sa mení tak rýchlo, že je nemožné sa k nej vyjadriť.

Čím teda chce byť inscenácia #dubček? A pre akého diváka? Keďže sa pozerám na príbeh osobnosti slovenských dejín, privádza to na myšlienky o dokumentárnom divadle. Sledujeme fakty o Dubčekovom živote, sumár všeobecne známych historických skutočností a zopár známych fotografií. Bohužiaľ, jeden článok z novín o Dubčekovi na kúpalisku a informácie v titulkoch nemožno považovať za dostatočné, aby mohol #dubček získať status „dokumentárne divadlo“.  To, čo sa ale tvorcom podarilo prostredníctvom inscenácie reflektovať, bol zámer predstaviť Dubčeka očami mladých ľudí. Ako sa pozerajú na obdobie, v ktorom sa narodili alebo vyrastali, či a aké následky to zanechalo na ich blízkych.

Bibliografický záznam: Vaňková, Bohunka. #alexanderdubcekblizsieknam . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 11.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/877.