Feminizmus otevřen

S druhou sériou Handmaid´s Tale prišla inscenácia vNořen! Žijeme v dobe, keď je rovnoprávnosť mužov a žien už samozrejmosťou. Alebo nie? Inscenácia polemizuje s novou vlnou proti-feminizmu, reaguje na súčasné spoločenské témy (MeToo, esej Chimamandy Ngozi Adichie a kampaň Dior „We should all be feminists“) a zobrazuje súčasný stav spoločnosti, v ktorej sa všetko zdá byť už vyriešené. Do tejto polemiky vstupuje s otázkami, aký je skutočný stav zdanlivej reality a či sa teória o slobode nestane len ďalšou totalitou. Práve otvorené názorové impulzy sú najväčším prínosom inscenácie.

Mladé generačné divadelné zoskupenie Uhol_92 v ostatných dvoch sezónach prinieslo viacero zaujímavých titulov (Hlavy 21, Hranice_92, Folklore not war), v ktorých je citeľné smerovanie k osobitej (generačnej) divadelnej výpovedi. Najnovšiu inscenáciu vNořen vytvorili v spolupráci s pražským divadlom Venuše ve Švehlovce.

Tvorcovia a tvorkyne siahli po emblémovom Ibsenovom texte Nora, ktorý sa zvykne vnímať aj ako jedna z prvých feministických hier. Inscenácia je koncipovaná princípom divadla v divadle. Výstupy z Ibsenovej Nory striedajú dialógy o procese tvorby. Herec/Režisér vysvetľuje herečke feministický obsah textu, ona takúto interpretáciu odmieta. Autorský a Ibsenov text sa tematicky prelínajú a dostávajú sa tak do otvoreného dialógu. Zobrazením cyklického opakovania vzorcov mužsko-ženského správania otvára inscenácia otázku, či sa spoločnosť dokázala za tých 140 rokov v tomto smere niekam posunúť.

Režisérke Alžbete Vrzgule a dramaturgovi Patrikovi Bouškovi sa podarilo veľmi umne vybalansovať mieru názorov. Nenastoľujú jednu myšlienku, iba otvárajú otázky a podnecujú k vlastnému uvažovaniu. Tému feminizmu v inscenácii miestami prevyšuje téma presadzovania jednej dogmy, a to svojou aktuálnosťou a apelatívnosťou. Herečkine repliky v určitých momentoch pôsobia veľmi prosto až spiatočnícky. Tým sa vytvára priestor pre postavu Režiséra, ktorý ju navedie na „správnu cestu“ a poučí. Vystavané scény však zobrazujú tohto vzdelaného „učiteľa“ ako príliš agresívneho a tvrdohlavého. Na svoju kolegyňu prenáša vlastné názory rovnakým spôsobom ako Thorvald na Noru.

Výtvarné riešenie Alžbety Kutliakovej dotvára nielen popkultúrnu atmosféru umelého sveta postáv, ale i priestor veľmi funkčne predeľuje. Jednoduché svetelné členenie oddeľuje výstupy autorské od tých, ktoré vychádzajú z Ibsena. Svet hry využíva plochu troch kruhových kobercov a materiály, ktoré navodzujú pocit blaha a luxusu. Kožušiny, umelé vianočné stromčeky a lesklé vianočné gule. Kvalitné materiály Norinho pastelového kostýmu dotvárajú obraz bohatej domácej paničky. Nora/Herečka, krásna na povrchu, sa snaží vnútorne naplniť želaný obraz. Režisérka Alžbeta Vrzgula nepracuje s jej vnútorným volaním po oslobodení sa, no najmä pohybom zobrazuje vyumelkovanosť daného sveta, čo vzbudzuje pocity niečoho nesprávneho. Divákov necháva dotvoriť si vlastný názor a ostáva priestor pre otázku, či želaná sloboda Nory/Herečky je jej vlastnou túžbou alebo ide iba o naše presvedčenie, ktoré si do jej osoby sami projektujeme.

Lenka Libjaková herecky prirodzene prechádza medzi rolou Nory a Herečky. Obe spája istá naivita až jednoduchosť vo výraze. V postave Herečky je jej prejav realistickejší a úprimnejší, ako Nora je o niečo ilustratívnejšia a štylizovanejšia. Výrazne pracuje s maznavým tónom v hlase, dlhými naivnými pohľadmi a jej charakter dotvára pohybové stvárnenie silne evokujúce strnulú, neživú bábiku. Obraz ženy-bábiky dopĺňa kostýmové riešenie i pohybové etudy s Thorvaldom, ktorý ju ohýba a zdvíha podľa svojej vôle.

Pohybové výstupy dodávajú inscenácii dynamiku a dokresľujú charaktery a vzťahy postáv. Zároveň navodzujú až estrádny pocit z popkultúrneho sveta, v ktorom postavy žijú. Nora tancujúca s hula-hopom v jemnom farebnom podsvietení a pare vytvára zvláštne kontrastný obraz malého dievčatka v diskotékovom opare. Nora ako dospelé dieťa sa hýbe tak, ako sa od nej očakáva, no zároveň nemá ešte vlastnú vôľu postaviť sa sama za seba.

Dvojrola Thorvalda a Režiséra v hereckom stvárnení Jonáša Floriána sa prelína do jednej osoby. Je to dominantný muž, ktorý miestami až agresívne presadzuje svoj názor a presvedčenie. Práve v jeho postave sa reflektuje osobitá a aktuálna výpoveď inscenácie. To, či muž presadzuje svoju nadradenosť ako moc ženu vlastniť, alebo ako schopnosť presvedčiť ju o svojom názore a o potrebe byť emancipovanou, je vo výsledku to isté.

Celkovo inscenácia načrtáva zaujímavé vnímanie súčasnej polemiky o feminizme. Inscenačnému tímu sa darí vyjadriť svoj názor, no zároveň zachovať otvorený priestor pre diskusiu. Nedá sa síce hovoriť o komplexnom prepracovanom divadelnom tvare, ale o zaujímavo načrtnutom smerovaní, ktoré by mohlo v budúcnosti viesť i k hlbšej divadelnej výpovedi.

Témy: 

Bibliografický záznam: Pavlačková, Diana. Feminizmus otevřen. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 18.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/864.