Niekde začať treba, no z Predmestia je to do centra naozaj ďaleko

Dnes už žiadna jasná hranica medzi neprofesionálnou a profesionálnou scénou neexistuje. Narušil ju najmä vzrastajúci fenomén nezávislých divadelných zoskupení. Závisí len na samotných tvorcoch, kam sa rozhodnú zaradiť. Stačí sa pozrieť na to, s koľkými absolventmi divadelnej fakulty začínalo GUnaGU, či koľko ich aktuálne pôsobí v SkRATe. Aj zloženie inscenačného tímu inscenácie Predmestie, ktoré tvorí len pár profesionálnych divadelníkov, vyvoláva otázku, či ho zaradiť medzi profesionálnu scénu alebo medzi voľnočasové aktivity jeho členov.

Z dostupných materiálov o zoskupení 9 múz, medzi ktoré patrí napríklad rozhovor pre lokálnu televíziu, sa domnievam, že tvorcom nejde o jednorazovú túžbu, ale o vytvorenie platformy, ktorá bude v dlhšom časovom horizonte predstavovať súčasť kultúrneho života Bratislavy.

Autorom inscenovaného textu Predmestie je jeden zo zakladajúcich členov 9 múz Pavel Chodúr. Základný rámec príbehu tvorí niekoľko dní zo života mladého intelektuála Viktora, ktorý sa vymyká striktným pravidlám života na tomto predmestí. Počas spomínaných dní sa prevráti naruby nielen jeho život, ale aj život celého predmestia.

Ťažko určiť či išlo o zámer, no zdá sa, že autor sa pri tvorbe textu čiastočne inšpiroval obrazom predmestia, ako ho v našom kultúrnom kontexte poznáme z americkej televíznej a filmovej tvorby. Napovedá tomu už samotný názov, keďže na Slovensku predmestie predstavuje skôr dedinu pridruženú k mestu, nákupnú zónu či priemyselný park. Z podobných princípov vychádza aj základná charakteristika niektorých postáv: športovec, koketná študentka, čudácky intelektuál etc.

Celkovo je príbeh pomerne zvláštnou spleťou bizarných okolností a charakterov, ktoré text, ale aj inscenáciu posúvajú (nezámerne) do žánru akejsi divadelnej obdoby zámerných trash movies. Teda napríklad k sérii filmov Sharknado či filmu The Return of the Killer Klowns from Outter Space in 3D. V kontexte slovenskej divadelnej tvorby sem možno zaradiť projekty dvojice Andrej Kolenčík – Lukáš Sigmund Plán B z vesmíru (2010, Štúdio 12) a Lovec ŠTBákov (2012, Štúdio 12). Problém je v tom, že kým spomínané diela popierajú snáď všetky princípy logiky, estetiky a princípov tvorby (čím vytvárajú spomínaný „trash“ efekt) zámerne, Predmestie to robí nechcene.

Hlavnou postavou a rozprávačom príbehu je Viktor (Alexander Vais). Mladý intelektuál, ktorý žije v uzavretej komunite predmestia, kde zakázali knihy, rozmýšľanie, sny, fantáziu a násilie, vrátane konzumácie mäsa. Samozrejme umenie, sloboda a predstavivosť sú tým, čo ho najviac láka. Má sestru Mucholapku (Veronika Trokšiarová), dievča s obsesiou na chytanie múch, ktorým dáva mená a so zvyškom sveta nekomunikuje. Napriek tomu, že žije vo vlastnom svete, je rodičmi považovaná za vydarenejšie z detí. Viktor platonicky miluje miestnu lolitku Alicu (Gabriela Lysičanová). Tá ho ignoruje, pretože túži po miestnom fanatickom ultramaratóncovi Marekovi (Igor Švaňa), ktorý je pôvodne nápadníkom Alice, no po údere do hlavy sa začne považovať za netopiera a vytvorí pár s Mucholapkou. Alica zas nemôže strpieť Viktora, preto ho donúti chytiť ju za prsia (áno, dobre čítate), aby ho mohla obviniť z obťažovania. Za trest musí Viktor stráviť niekoľko hodín s Alicou (opäť dobre čítate). Práve počas trestu v jednoduchom dialógu Alica zrazu pochopí, že Viktora vlastne miluje. Do deja však razom vstupuje cudzinec z vonkajšieho sveta –  E.T. (Milan Spodniak). Ten zaspí kdesi na lúke, Viktor sa oňho potkne, udrie si hlavu a (pravdepodobne) upadne do bezvedomia. Obaja sa následne vedľa seba prebudia. Začnú sa zabávať, čo je však zakázané. Alicin otec (Pavel Vrabec) ich preto uväzní. Hoci násilie v komunite sám zakázal, pokúsi sa ich nakoniec zastreliť, aby predmestie uchránil pred vplyvom vonkajšieho sveta. Do strely mu však vbehne jeho dcéra, ktorá zomiera. Predmestie sa mení, uvoľňuje pravidlá a Viktor otvára knižnicu. Toto nie je ani zďaleka všetko, čo príbeh ponúka. Za pozornosť stojí napríklad Kňaz (Pavol Němec) a Alicin otec. Tí tvoria dvojicu strážcov morálky a pravidiel v komunite. Predstavujú niečo medzi radou starších v amišskej osade a vedením akejsi vegánskej sekty. Vysoké spoločenské postavenie Alicinho otca totiž vyplýva z jeho funkcie „Hlavného záhradníka“.

Množstvo postáv a dejových línií či ich zárodkov spôsobuje, že pôsobia umelo, nedokončene, prvoplánovo, a v konečnom dôsledku absurdne. O nejakých motiváciách či druhých plánoch tu netreba hovoriť vôbec. Iste, v niektorých momentoch je groteskná hyperbolizácia zámerná a funguje aj v inscenácii. Sem možno zaradiť napríklad Mucholapku v interpretácii Veroniky Trokšiarovej. Herečka má minimum textu, vďaka čomu sa jej z postavy darí vytvoriť prapodivnú figúrku v obludáriu, ktoré ľudia žijúci na predmestí predstavujú. Za pozornosť stojí aj Alicina mama (Zuzana Spodniaková). Väčšinu replík tejto postavy tvoria jednoslovné vety obsahujúce vždy nejakú nadávku smerom k Viktorovi. Spodniaková ich so správne pohŕdavým a sebaistým výrazom šteká a vytvára presne ten typ tetky, ktorá ovláda nielen dcéru a muža, ale aj pol dediny. Podobná úsečnosť replík ale, bohužiaľ, nie je zachovaná až do záveru výstupu, čím sa narúša vyznenie tejto postavy. Je to o to väčšia škoda, že Spodniaková je zároveň dramaturgičkou inscenácie, takže spomínanú rozvitú vetu si vlastne mohla sama skrátiť, resp. úplne vyškrtnúť. Dôvod, prečo práve Mucholapka a Alicina matka fungujú v texte aj na javisku, je ten, že ide o figúrky, ktoré v princípe nemajú ambíciu prerásť do postáv. Pohybujú sa v mantineloch jedného výstupu, preto vývoj postáv a ich režijného uchopenia nemá kde zlyhať.

Serióznu inscenáciu by z tohto textu nevytvoril žiaden režisér. V princípe by teda ani neprekážalo, že réžia v tomto prípade znamená sled príchodov na javisko a odchodov z javiska, ktoré dopĺňa (často nevydarená) snaha o základné motivácie, prípadne základnú a prvoplánovú ilustráciu vonkajšej charakteristiky postáv. Športovec sa rozcvičuje, lolitka koketuje a pod. Lenže režisérka Veronika Macková si ešte aj toto dokáže skomplikovať. Príkladom môže byť jedna zo záverečných scén, v ktorej Alica zahynie rukou svojho otca. Znázornenie smrti zastrelením patrí v divadle medzi špecifické disciplíny. Či už z pohľadu réžie, alebo jej hereckého stvárnenia. Režisérka namiesto toho, aby sebe aj hercom tento moment uľahčila, si ho naopak komplikuje. Nechá totiž herečku prísť v podstate do stredu javiska. Vzniká tak problém, ako výstup ukončiť. Výsledkom je akýsi prapodivný polotanečný odchod Lysičanovej (Alica) a Vrabeca (Alicin otec), z ktorého srší neprirodzenosť a vlastne aj trápenie samotných hercov.

Členom zoskupenia 9 múz do budúcna fandím a Predmestie beriem ako prvý krok na dlhej ceste. Nabudúce by však bolo vhodné umelecky sa vrátiť o niekoľko stoviek krokov naspäť. V oblasti dramatickej i režijnej tvorby im totiž chýbajú elementárne základy. Analyzovať v ich tvorbe nejaké estetické trendy absolútne nemá význam. Nejde tu pritom z mojej strany o dogmatické vyžadovanie nejakých poučiek, ktoré žiadam preto, lebo ich niekto niekedy niekde definoval. Ide o to, že uľahčujú prácu samotným tvorcom. Dajú sa samozrejme aj popierať, no aj keď chcem niečo poprieť, musím to najskôr poznať. Ak by som mal totiž túto inscenáciu k niečomu prirovnať, predstavuje podobný typ umenia ako videoklip Dušana Grúňa s padajúcim príčeskom, ktorý stojí pred animáciou à la šetrič obrazovky pre Windows 95, premietaný na zelené plátno.

Bibliografický záznam: Zwiefelhofer, Miroslav. Niekde začať treba, no z Predmestia je to do centra naozaj ďaleko. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 18.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/846.