Keď padáme pod nánosom závislostí

Britský dramatik Duncan Macmillan vo svojich hrách nastoľuje aktuálne problémy, ktoré rezonujú v médiách, ale nie sú často predmetom záujmu v divadle. Napríklad v hre Pľúca (inscenovala sa nedávno aj u nás, v priestore Trezor Divadla Astorka) konfrontuje vzťah mladých ľudí, ktorí zvažujú možnosť stať sa rodičmi, s celosvetovými ekologickými problémami. V hre Ľudia, miesta a veci, ktorá zaznamenala raketový úspech hneď po premiére v National Theatre v Londýne v roku 2015, sa zas zaoberá problémom závislosti.

To v divadle nie je ničím novým. V tomto prípade je však zaujímavé, že autor analyzuje problém prostredníctvom procesu liečby. Podľa jeho vlastných slov práve takýto prístup k problematike nie je príliš dramatický, ale jeho devízou sú silné emócie, ktoré dokáže vyvolať. Emma, mladá talentovaná herečka, ktorá sa snaží zbaviť svojej závislosti na drogách a alkohole, sa dostane na psychiatrickú kliniku. Tu sa ocitá pod dohľadom lekárky a terapeutky a v spoločnosti ľudí s podobným osudom. Macmillan postupne odkrýva proces osobnej premeny hlavnej hrdinky od začiatku procesu liečby až po návrat do bežného života.

Jednou z najsilnejších scén inscenácie je stretnutie s rodičmi, s ktorými má Emma narušený vzťah. Neprichádza domov ukryť sa pred ľuďmi, miestami a vecami – teda elementmi, ktoré jej pripomínajú jej zaváhania a zlyhania. Macmillan prepája rozpoltenosť a sugestivitu čechovovského sveta s tým súčasným, v ktorom sa ľudia musia učiť žiť s inými ľuďmi, pripútať sa k novým veciam a nachádzať sa na nových miestach. Bez spomienok na minulosť, ktorá ich tlačí späť k závislostiam.

Remeselne dobre napísaný text sa zo začiatku trochu popisne zmieňuje o procese liečby. Najsugestívnejšie v inscenácii, rovnako ako aj v hre, vyznieva Emmin vnútorný svet. Vo vzájomných interakciách dobre funguje aj terapeutická skupina, aj keď sa v rámci nej zdĺhavo pomenúvajú najrozličnejšie závislosti a životné osudy všetkých zúčastnených pacientov.

Režisér Marián Amsler v inscenácii, ktorá je zároveň uvádzaná v jeho preklade, akcentuje emočnú rozpoltenosť hlavnej hrdinky, ale zároveň sa vyhýba patetizmu, do ktorého by mohla téma skĺzať. Problém závislosti zasadzuje do sféry vnútorného sveta, do ktorého sa Emma úpenlivo utieka. V nitrianskej inscenácii režisér vedie predstaviteľku Emmy Barboru Andrešičovú k emotívne plným, ale zároveň psychologicky uveriteľným polohám.

Postava Emmy je pre Andrešičovú počas jej doterajšieho pôsobenia v súbore najvýraznejšia a najkomplexnejšia herecká príležitosť. Herečka ju interpretuje takmer civilne, bez patetizmu hľadá cestu z Emminých psychických stavov, cestu von zo závislosti. Emma medzi ostatnými pacientmi pôsobí ako človek, ktorý je len tichým aktérom hry na roly, známej z psychiatrickej praxe.

Eva Pavlíková v dvojúlohe lekárky a matky situácie racionalizuje a zároveň má zvláštne pochopenie pre Emmu nielen ako pre pacientku, ale aj človeka. Branislav Matuščin hrá usporiadaného vyliečeného pacienta Fostera, ktorý sa stal asistentom pri terapii. V emočne silnej téme návratu Emmy domov využili obaja herci svoju dramatickú vecnosť uveriteľne už ako predstavitelia Emminých rodičov.

Človekom, ktorý zostáva spätý s Emminou minulosťou, a zároveň tým, ktorý jej otvára dvere do nového sveta, je Mark (spočiatku tiež pacient, neskôr sa stáva zamestnancom kliniky). V podaní Romana Poláčika (ako Konstantin je prítomný aj v úvodnej scéne z Čajky) dodáva Emme iný, triezvejší pohľad na jej situáciu, vedie ju, niekedy až príliš usilovne, k jej cieľu, celkovému vyliečeniu.

Vizuálne pôsobivá scéna Juraja Kucháreka delí javisko na dve časti. Vpredu sa odohráva proces liečby, stretnutia terapeutickej skupiny, v pozadí hrdinkine pocity, snaženia, jej vnútorný svet. Scéna je monumentálna, dobre sa v nej vynímajú hlavne akcie v druhom pláne. Tu scénograf pracuje aj s menšími objektmi, do ktorých sa Emma skrýva. Ide o očisťujúci priestor, v ktorom sa objavujú mnohonásobné postavy Emmy, ktorá tancuje, padá, vstáva... Je to jej vnútorný svet, v ktorom abstinuje, lieči sa, drsný priestor jej samoty a bolesti. To, čo sa udeje v jej vnútri, má potom dosah na komunikáciu voči ostatným pacientom. V druhej časti inscenácie sa jej vnútorný svet zhmotní do výseku s jej detskou izbou, kam sa hrdinka po skončení liečby uchyľuje. Pôvodne takmer prázdny priestor sa zaplní vecami, ktoré realisticky evokujú jej detstvo a dospievanie u rodičov.

Režisér Amsler, ktorý sa programovo venuje inscenovaniu súčasných hier na slovenských a českých javiskách, dokáže priniesť aktuálne témy a tlmočiť ich zrozumiteľným jazykom ozvláštneným skrytou esenciou, ktorou hru interpretuje. Vo svojich inscenáciách sa sústredí hlavne na súčasný pohľad človeka, jeho aktuálnu situáciu a hľadá inscenačné východiská, ktoré prepájajú psychologický prístup s určitou hereckou aj výtvarnou štylizáciou. Inscenácia Ľudia, miesta a veci v Divadle Andreja Bagara otvára a analyzuje možnosti cesty späť zo sveta závislosti. Dokáže vzbudiť skryté emócie, k náročnej téme sa vyjadruje s rešpektom a zároveň sa nezahráva s patetizmom či bolestínstvom.

Bibliografický záznam: Godovič, Marek. Keď padáme pod nánosom závislostí. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2018. [cit. 18.10.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/826.