Holá realita ukrytá na povale

Kto by sa niekedy nechcel zbaviť akýchkoľvek citov? Áno, sčasti by to uľahčilo náš život. Nemuseli by sme neustále riešiť negatívne pocity či zbytočné morálne dilemy. Komfortná doba nás rozmaznala natoľko, že dnes túžime po emocionálnom znecitlivení často už aj pre obyčajné malichernosti. Čo nás však potom robí ľuďmi, ak nie ľudskosť? Ako by sme dopadli, keby sme sa jej nadobro zbavili? A vôbec, dokázali by sme sa zbaviť citov, keby sme čelili skutočným problémom?

V máji minulého roka Divadlo Andreja Bagara v Nitre zaradilo do svojho repertoáru tematicky i spracovaním nekonvenčné dielo, Veľký zošit. Diváci ho mohli vidieť aj na festivale Divadelná Nitra. Tam minulý rok figurovali inscenácie, ktoré sa vyznačovali moderným podaním, alebo kontroverznými globálnymi témami ako vojna či genocída. Najlepšie z nich skĺbili oba tieto aspekty, čo sa podarilo aj tvorcom Veľkého zošita.

Inscenáciu režíroval Ján Luterán. Románovú predlohu francúzskej spisovateľky s maďarskými koreňmi Ágoty Kristóf zdramatizoval Daniel Majling. Vďaka jeho dramatizácii sa výpoveď o brutálnom vplyve vojny na ľudské osudy dokázala preniesť aj na divadelné dosky.

Na hranici morálky

Dej sa odohráva v nešpecifikovanej vojnou zmietanej krajine a príbeh predstavuje dvoch osemročných bratov, ktorých matka odnesie z bombardovaného mesta na pokojnejší vidiek a zverí do opatery nevľúdnej starej mamy. Tá ich namiesto nežných oslovení častuje iba nadávkami, predá ich oblečenie, nedáva im poriadne jesť a núti ich ťažko pracovať.

Súrodenci sa čoskoro rozhodnú vyrovnať sa s novou situáciou vlastným, radikálnym spôsobom. V snahe zbaviť sa citov vypracujú plán cvičení, ktorý im má dopomôcť k zapudeniu ľudskej stránky a zabitiu bolesti, čo v sebe nosia. Svoje pocity dávajú najavo len pomocou zošita, do ktorého striedavo zapisujú prežité životné situácie.

Postupne si vyformujú vlastný morálny kódex, odmietajúci akékoľvek iracionálne správanie, a hlavnými nástrojmi ich zmýšľania sa stanú neochvejná pragmatickosť a chladná spravodlivosť. Významný podiel na osobnostnom vývoji súrodencov majú okrem ich starej mamy aj obyvatelia priamo dotknutí dôsledkami vojnového konfliktu alebo príslušníci armády. Od spomínanej starej „bosorky“, cez pedofilnú slúžku až po masochistického dôstojníka. Každá z postáv predstavuje človeka zlomeného vojnou. Rozdiel medzi nimi je len v spôsobe, akým sa vyrovnávajú so svojím bôľom. Na javisku tak sledujeme prerod nevinných detí na bytosti, ktoré sa riadia výlučne chorobnou logikou. Pochopia, že ak chcú prežiť, môžu sa spoľahnúť iba jeden na druhého, čo ešte viac upevní ich puto. Najväčšia skúška teda prichádza, keď sú vystavení odlúčeniu. Avšak vďaka intenzívnemu otupujúcemu tréningu sú schopní prekonať aj svoju extrémnu naviazanosť a separáciu vnímajú už len ako záverečný test ich odolnosti.

Multifunkčnosť nadovšetko

Úloh dvojičiek sa zhostili herci Marián Viskup a Martin Šalacha. Fakt, že dospelí herci hrajú maloletých je úplne irelevantný. Ani jeden detský charakter v inscenácii sa totiž v skutočnosti ako dieťa nespráva.

Okrem toho, že protagonisti museli byť schopní znázornenia rôznych vekových kategórií postáv, ďalší herci čelili výzve interpretovať hneď niekoľko postáv s kontrastnými typmi osobností, akými boli v prípade Juraja Ďuriša osobnosti farára a dôstojníka, a otec a vyšetrovateľ v prípade Martina Nahálku. Herečka Alena Pajtinková stvárnila tri diametrálne odlišné postavy – matku, zanedbané dieťa Zajačí pysk a pomocníčku miestneho farára. Ako matka prezentuje ženu donútenú zanechať svoje deti. Chudobné, zaostalé dievča s prezývkou Zajačí pysk je zase stelesnením priamej, neskrývanej vulgárnosti danej doby. Na druhej strane stojí osobnosť pomocníčky, navonok vždy usmiatej a starostlivej, vo vnútri však zištnej a skazenej.

Inscenáciu nemôžeme zaradiť medzi ľahšie tituly, čomu scénograf Michal Lošonský prispôsobil aj celkový dizajn scény. Scéna je upravená na arénu. Na javisko sa teda diváci pozerajú z dvoch protiľahlých strán. Tvoria ju železné preliezačky, ironicky znázorňujúce ideálnu predstavu detstva. Do minimalistickej scény umiestnil maximum a rozdelil ju na viac úrovní. Vrch kovovej konštrukcie znázorňuje povalu, v podlahe sa zase nachádza niekoľko otvorov. Tie najskôr predstavujú rozličné miesta, príbytky a podobne, no neskôr si s hrôzou uvedomujeme, že sa tieto priestory stávajú zároveň hrobmi protagonistov.

 Atypickosť je podčiarknutá aj zvukovou zložkou. Veľký zošit je momentálne jednou z mála nitrianskych inscenácií, v ktorej sú herci aktívne zapojení do jej produkcie. Priamo pred očami divákov sa pomocou gradujúcej slučky vzdychov, vokálov a spevu utvára jedinečný hudobný sprievod. Spolu s dôkladnými a premyslenými svetelnými efektmi sa tak dramatickosť scén vyvíja prirodzene, nepôsobí rušivo ani umelým dojmom a dodáva jednotlivým scénam patričné vyvrcholenie.

Veľký zošit sa témou zaraďuje medzi inscenácie určené skupine divákov, ochotnej pouvažovať o jej posolstve i pár dní po predstavení. Predostiera správanie ľudí v hraničných životných situáciách, v spojitostiach v poslednom čase opäť veľmi aktuálnych. S miernym zdesením si divák uvedomí, že ani jeden z charakterov nedokáže napriek jeho správaniu úplne odsúdiť, pretože sa s ich konaním v skutočnosti vie ľahko stotožniť a pochopiť ho. 

Bibliografický záznam: Cunevová, Dominika. Holá realita ukrytá na povale. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 14.8.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/528.