Katarína K. CvečkováAvignonský festival je jedným z najväčších a najprestížnejších festivalov v divadelnom svete. Založil ho v roku 1947 francúzsky herec a režisér Jean Vilar. Jeho 69. ročník prebiehal v tomto históriou dýchajúcom meste v období medzi 4. až 25. júlom. Riaditelia festivalu, ktorí súčasne zodpovedajú za výber hlavného programu, sa po určitom období striedajú. Od roku 2014 ním je francúzsky režisér, dramatik a herec Olivier Py. Napriek tomu, že naša „slovenská kritická delegácia“ mala možnosť vidieť z hlavného programu len päť inscenácií – čo je zlomok celého programu, môžme skonštatovať, že Py sa zameral najmä na veľké mená medzinárodnej divadelnej scény. Súčasne však do výberu preniesol i vlastnú divadelnú poetiku (tú sme mali možnosť spoznať vďaka dvom inscenáciám, ktoré i sám režíroval). Počas troch týždňov sa teda na avignonských javiskách vystriedalo niekoľko renomovaných divadelných mien, medzi ktorými nechýbal Thomas Ostermeier, Krystian Lupa, Kirill Serebrennikov či Isabelle Huppert.
Nevyhnutný monopol Oliviera Py
Každý rok festival v rámci hlavného programu uvádza i jednu inscenáciu, ktorá vzniká priamo preň a v jeho produkcii. Tá sa zvykne uvádzať pod holým nebom v priestore grandiózneho Pápežského paláca, ktorý sám o sebe prináša pôsobivú a strhujúcu atmosféru. Tentokrát to bolo spracovanie Shakespearovej tragédie Kráľ Lear, ktoré režíroval práve riaditeľ festivalu Olivier Py. Je však škoda, že režisér priestor Pápežského paláca nevyužil progresívnejšie. Scéna, ktorá je spočiatku takmer prázdna, sa počas inscenácie rôzne mení a zapĺňa kulisami a rekvizitami. Drevené dosky, ktoré tvoria pomyslené javisko, sú v poslednej časti technikmi rozobraté a pod nimi sa v kruhovom pôdoryse objavuje tmavá zemina. Nielenže sa v nej väčšina postáv postupne zašpiní ale napokon sú všetci aj doslova vtiahnutí do diery uprostred javiska. Režisér tak necháva každú zo Shakespearových postáv zomrieť. Spoločnosť je podľa neho zrejme natoľko skazená, že si nik nezaslúžil zostať žiť. Na javisku teda nezostáva nikto, len hŕba ľudských kostí a dlhé červené stuhy, ktoré vejú vo vetre. Kruh sa uzatvára, ale cyklickosť ľudskej tragédie pretrváva večne. Kruh je napokon prvok, ktorý sa kontinuálne objavuje na scéne počas celého predstavenia – okrúhle siluety načmárané na drevenej stene, kruhy, ktoré vytvorila Edmundova motorka na podlahe, pôdorys odhaleného javiska či tanečné piruety baletky Cordellie. Je zrejmé, že režisér pracoval v inscenácii výrazne s divadelným symbolom i s priznanou ilustratívnosťou a opisnosťou. Vo veľkej miere využíval rozličné spektakulárne efekty, pri čom divadelnú ilúziu zámerne búral neustálou prítomnosťou technikov, ktorí priamo počas javiskovej akcie premieňali scénu.
Podobné inscenačné princípy sa objavili i v druhej inscenácii Oliviera Py, v monodráme Hacia la alegría v hlavnej úlohe so španielskym hercom Pedrom Casablancom. Inscenácia zobrazuje púť jedného človeka nočným mestom, počas ktorej premýšľa nad svojou kariérou architekta, nad vlastnou tvorbou, osobným životom i celou spoločnosťou. Režisér opätovne využil spektakulárne efekty a monumentálnu ale zároveň variabilnú scénografiu, ktorá sa pred očami divákov neustále mení prostredníctvom práce spomínaných technikov. Mužov dom je prepolený na dve časti, z ktorých neskôr technici vytvárajú ulicu, po ktorej na bežiacom páse putuje muž. Steny v uličke sa zužujú, až má divák pocit, že muža celkom stlačia. Jeho púť však končí tam, kde začala – v neprívetivej, chladnej, tmavej izbe. Atmosféru až akéhosi Joyceovského putovania dokresľoval sláčikový orchester priamo prítomný na javisku.
Tancom za mier i za dobré divadlo
Avignonský festival ponúka rôzne divadelné žánre a formy, medzi ktoré samozrejme patrí i tanečné divadlo. Príkladom je aj inscenácia Monument 0: Haunted by wars (1913-2013), ktorá tvorí prvú časť série reflektujúcej vzťah medzi choreografiou a históriou. Eszter Salamon, maďarská choreografka, performerka a režisérka pôsobiaca v zahraničí, sa v projekte snažila zamerať na všetky vojny, ktoré za posledných 100 rokov na svete prebehli, pri čom niektoré z nich dodnes neskončili. V samotnej inscenácii sa po niekoľkých tanečných obrazoch inšpirovaných témou vojny na javisku objavia naraz všetci tanečníci a jeden po druhom obracajú tabuľky s rokmi jednotlivých vojen. V závere prichádza tanečník predstavujúci alegorickú postavu smrti a vulgárnym tancom pozhadzuje takmer všetky tieto tabuľky. Akoby sa tak samotná smrť vysmievala z ľudstva, ktoré sa nikdy nepoučí z vlastných chýb a naďalej bude pokračovať vo vojnovom plienení.
Eszter Salamon v choreografii spája prvky rituálneho afrického tanca, s klasickým tancom a rôznymi modernými formami ako i s prvkami folklóru rozličných krajín. Metaforicky tak spája ľudí všetkých oblastí postihnutých vojnou a zároveň nepriamo naznačuje i historický vývoj tanca. Tanec smrti sa strieda s tancom života. Z tanečníkov, ktorí sú oblečení a namaskovaní ako kostlivci sa postupne stávajú civilní ľudia v bežnom oblečení, ktorí však nakoniec zostávajú mŕtvi ležať na zemi. Obeťami vojen sú predsa vždy najmä civilisti. Sugestívnu atmosféru prinášala aj minimalistická hudba. Tú vytvárali samotní performeri pomocou zvukov, ktoré vydávali pri tanci či prostredníctvom svojho hlasu, alebo priamo spevom. Inscenácia tak priniesla naozaj silný estetický i emocionálny zážitok, v ktorom nechýbal ani určitý nadhľad a jemná irónia. Čím zároveň vo festivalovom programe zaplnila dieru po formálne bohatých inscenáciách Oliviera Py, ktoré však boli emocionálne prázdne.
Keď hlavný program sklamáva…
Popri hlavnom programe počas troch festivalových týždňov paralelne prebieha i OFF program. Za posledné roky však nabral také rozmery, že v dnešnej dobe funguje už ako samostatný festival. Aby si čitateľ dobre vedel predstaviť jeho rozmery – tento rok sa na ňom predstavilo 1071 súborov s 1336 divadelnými produkciami. Program bol pochopiteľne bohatý na žánre a druhy od klasickej činohry cez tanečné a pohybové divadlo, klauniádu, bábkové divadlo, nový cirkus, divadlo poézie, až po divadlo koncert. Rôznorodé pri tom boli i priestory, v ktorých sa hralo – malé i väčšie divadlá dopĺňali priestory kostolov, galérií či otvorené priestranstvá. Orientovať sa v tak obsažnom programe je naozaj náročné a divákovi mnohokrát zostáva zvoliť si cestu náhody. Kvantita ale neznamená zaručene kvalitu, preto je rovnako ťažké hľadať medzi množstvom produkcií naozaj zaujímavé predstavenia s istými estetickými hodnotami. Medzi také určite patrila belgická autorská doku-inscenácia Nourrir l’humanité c’est un métier (Kŕmiť ľudstvo je povolanie) o problémoch belgických farmárov, o ekonomických a byrokratických polenách, ktoré im vláda neustále kladie pod nohy. Herec a herečka sedia raz za stolom, inokedy na stohoch slamy, pri čom komentujú situáciu belgického poľnohospodárstva. Stávajú sa ústami farmárov, vyjadrujú ich myšlienky, dilemy, starosti i zmysel pre humor a nadhľad nad ťažkou situáciou. Tieto rozhovory sú súčasne dopĺňané o videoprojekciu dokumentárnych rozhovorov so skutočnými farmármi. Za zmienku však stojí aj kultúrny priestor Les Hivernales Centre de Développement Chorégraphique, v ktorom sa počas OFF festivalu predstavilo niekoľko inšpiratívnych tanečných produkcií. Medzi nimi bola aj multimediálna tanečná performancia Das Kino, ktorá spájala tanec s 3D videom. Divák pred vstupom do sály dostal 3D okuliare, vďaka ktorým mohol vnímať neustále premeny priestoru či iné video efekty, ktoré tvorili nielen interaktívnu kulisu tanečnej choreografii ale i akéhosi partnera jedinému tanečníkovi na scéne.
Avignonský festival je festivalom medzinárodných rozmerov a kvalít. Podľa organizácie je zrejmé, že skôr ako pre zahraničného návštevníka sa zameriava na francúzskych divákov, poprípade frankofónnych kritikov a teatrológov. To dokazuje nielen absencia anglických titulkov na predstaveniach, ale i akékoľvek informácie o programe v inom ako francúzskom jazyku (ak nepočítame jednu anglickú vetu pod každou dlhou francúzskou anotáciou v bulletine festivalu). Hlavný program má ambíciu prinášať najprogresívnejšie divadelné mená súčasnosti, stále je ale obmedzený vkusom jediného dramaturga, ktorým je riaditeľ festivalu. Našťastie rôznorodosť a pestrosť hlavného programu dopĺňa široká ponuka predstavení OFF programu. Vďaka obom týmto festivalom sa tak z francúzskeho mesta na tri týždne stáva hlavný stánok divadla, raj pre divadelníkov, kritikov i bežných divadelných milovníkov.
Zahraničnú cestu na FESTIVAL D´AVIGNON podporili Literárny fond, Divadelný ústav Bratislava, Slovenské centrum AICT a MK SR.
(Verzia článku bola odvysielaná v relácii Divadelný týždenník, Rádio Devín.)
