Nekonečná množina variácií tej istej látky: lásky

Prázdne divadlo a prázdne mesto – duševná prázdnota alebo priestor pre mágiu? Tentokrát cítim to druhé. Uvádzačky Zvolenského divadla ma úctivo zdravia a vedú po schodoch na tretie poschodie, do temnej sály plnej živých citov. Namiešané sú tak žensky citlivo, rukou Bábkového divadla na Rázcestí, režisérkou Ivanou Škripkovou s pomocou ďalších žien – Boženy Slančíkovej – Timravy a Eleny Maróthy – Šoltésovej. Feministický kruh (krúžok) sa uzatvára po zhasnutí svetiel, preventívne sa poistím pohľadom na nejakého muža.

A je to tu. Ženy a láska. Najprostejšia kombinácia na svete. Matky, manželky, sestry, dcéry, ženy osamelé aj milované, milujúce aj nemilované. Ženy túžiace po láske, ženy láskou sklamané, ženy láskou obklopené. Nekonečná množina podôb tých istých ženských rolí a s ňou spojených citov. Pri inscenácii Variácie lásky, ktorá dômyselne kombinuje Timravin text Za koho? a Moje deti od Eleny Maróthy – Šoltésovej, si človek uvedomí to hlavné: život je vo svojej podstate stále rovnaký. Rokmi sa mení sa len forma, obsah zostáva.

Bystrické Bábkové divadlo na Rázcestí si mohlo vybrať ktorýkoľvek súčasný text zaoberajúci sa ženskou tematikou, ale neurobilo tak. Oslovila ich klasika. Nadčasovosť Timravinho diela svojím feminizmom a iróniou, svojou ambivalentnosťou – tým, ako sa autorka ľutuje, nenávidí, podceňuje aj vyvyšuje zároveň, ako sa snaží chladnokrvne poprieť svoju pudovosť, zároveň ju až hystericky dáva najavo. Ako sa vysmieva zo svojich žien, z ich úbohosti, ktorú najlepšie pozná sama. „Má ho rada – nemá ho rada, má ju rád – nemá ju rád a čo je to vôbec tá láska?“ pýtame sa v inscenácii. A potom len kŕč na tvári hlavnej hrdinky (Marianna Mackurová), chorobný smiech a do toho biele šaty, čo ju zmenia na bábku, kým kytica výnimočných lúčnych kvetov od starého ctiteľa pomaly schne na okne.

Timrava je v hre prítomná (Nina Müller), ozýva sa ako tieň, ako duch sa mieša do uvažovania hlavnej hrdinky. Manipuluje ju, sleduje ju spolu s nami. Muži i ostatné postavy sú tu len bábky, s ktorými sa hlavná hrdinka hrá. Medzi hrou a skutočným životom, v ktorom sa situácia môže kedykoľvek obrátiť, je len tenká hranica.

Druhá časť predstavenia podľa predlohy Maróthy - Šoltésovej plynule nadväzuje na prvú. Pritom je iná - vážnejšia, smutnejšia, čo vyplýva z povahy textu aj tematiky. Kým biela farba šiat prvej hrdinky je farbou panenskej nevinnosti, čierna v druhej časti inscenácie sadá ako sadza na životy žien - matiek. Matka (Mária Danadová) je na pódiu celkom sama, na pomoc jej neprichádzajú už ani bábky. Prítomnosť detí je tu len náznaková, prenesená na rôzne predmety. Ozýva sa len hlase, s ktorým hrdinka pracuje. Deti sú jej súčasťou ako tento hlas, no strácajú sa v mlčaní akoby boli len prízrakmi. Iný hlas sa ozýva z druhej strany - hlas jej starého ja – ešte slobodného a túžiaceho. Maróthy – Šoltésová hovorí súčasnou rečou, ktorou sa dotýka všetkých žien. Je to jednoduchý jazyk - podmienený biologicky aj sociálne. S oboma hrdinkami, reprezentujúcimi dve odlišné, i keď úzko spojené etapy v živote ženy, je aj preto ľahké stotožniť sa. Inscenácia Bábkového divadla na Rázcestí tak nevyznieva do prázdna, aj napriek (polo)prázdnej sále. 

Bibliografický záznam: Ježovičová, Eva. Nekonečná množina variácií tej istej látky: lásky. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2014. [cit. 22.8.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/172.