Ptačin #niejevdivadle

Nie som v divadle. No chcel by som byť. Ukryť sa pred šialenstvom, ktoré sa na nás valí z obrazoviek, a v bubline „skutočného“ sveta divadla tvorbou premýšľať nad záležitosťami, ktoré svojím rytmom prekračujú synkopu aktuálneho stavu sveta.

Aj keď mám to šťastie, že okrem divadla mám aj iné koníčky, ktoré sa zároveň stali mojou prácou. Okrem scénografie a svetelného dizajnu, ktoré sú teraz vplyvom okolností zatlačené do úzadia, prípadne zaradené do nekonečného radu nespočetných online stretnutí, môžem pokračovať v realizovaní sa aj v architektúre a vzdelávaní.

Divadlo sa nedá robiť sprostredkovane. Sprostredkovane v tom zmysle slova, akým sa v súčasnosti oháňajú tí, ktorí divadlu pravdepodobne nerozumejú. Nevyhnutná pre mágiu, ktorá ho sprevádza, je aktualizácia priestoru, protagonistu, diváka, svetla a sveta. Časovosť, zúčastnenosť, okamih precitnutia. Scénograf s tvorivým tímom vie v obmedzenej miere pripraviť koncepciu a dokumentáciu zámeru, no skutočnou sa scénografia stáva až zhmotnením a sprítomnením celého diela v súzvuku s ostatnými zložkami na javisku a pred divákom. Svetlo je fenomén ešte o poznanie (či nepoznanie) efemérnejší. V tomto vedomí zanovito pokračujem a ako súčasť prípravných tímov niekoľkých inscenácií tak postupujem v práci ďalej. Dúfam, že sa nám túto snahu podarí pretaviť do hodnotných a hlavne „skutočných“ diel.

Architektúra je z tohto uhla pohľadu vo výhode. Mnoho dobrých architektúr zostalo len na papieri a v podobe kvalitnej technickej dokumentácie sa zachovali čitateľné a interpretovateľné aj pre „pozorovateľov“ neskôr. Samozrejme, toto tiež nie je východisko z aktuálnej situácie pri riešení existenčných problémov, týkajúcich sa zabezpečenia si živobytia. No dovoľuje to človeku aspoň sa nezblázniť. Ponúknutý čas som využil na dokončenie dlhodobých projektov, ktoré – v tomto prípade našťastie – svojím tempom prekračujú krátkodobejší životný cyklus divadla.

Vzdelávanie a výučba sa presunuli, ako takmer všetko, do virtuálneho online prostredia. Dovolilo to mnohé veci utriediť a zosystematizovať, no na druhej strane to odhalilo nevyhnutnosť osobnej prítomnosti pri odovzdávaní si určitých typov vedomostí a zručností. Je možné odprezentovať, resp. naštudovať si napríklad fyzikálnu podstatu svetla, no osobná skúsenosť s fokusovaním kožu zapekajúcej PAR64 z rebríka v tme a vo výške sa nedá nahradiť online. V každom prípade za veľké pozitívum považujem dostupnosť množstva kvalitného online materiálu aj pre potreby vlastného vzdelávania.

Nie som v divadle. No chcel by som byť. Divadlo sa nedá zapnúť a vypnúť na želanie. A už vôbec nie opakovane za sebou, bez akejkoľvek snahy o dlhodobejšiu víziu a pochopenie tohto mikrosveta. Ostáva len dúfať, že sa čoskoro uvidíme v skutočnej bubline – v divadle, na koncerte, filmovačke, evente... Dúfam a veľmi sa na to teším.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Ptačin, Ján. Ptačin #niejevdivadle. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 26.11.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1154.