Ivana Macková: Divadlo je miesto, kde si vytváraš vlastný nový svet

Svoju divadelnú cestu začínala ako diváčka na festivaloch Bábkarská Bystrica a Víkend atraktívneho divadla vo Zvolene. Vyštudovala bábkarskú scénografiu a technológiu na Vysokej škole múzických umení a aktuálne spolupracuje so širokým spektrom divadiel a nezávislých súborov. A dnes sú jej inscenácie súčasťou festivalových programov.

Ako si sa dostala k bábkam a čo ťa nasmerovalo na VŠMU?
Moja cesta k bábkam bola možno trochu netradičná. Nenavštevovala som dramatický ani výtvarný odbor na ZUŠ (okrem prípravy tesne pred prijímačkami), nechodila som na strednú umeleckú školu. Ako študentka gymnázia som si uvedomila, že ma zaujíma veľmi veľa rôznorodých vecí. Rozmýšľala som, kam si dať prihlášku na vysokú školu. Oscilovala som medzi ekológiou, dejinami umenia, textilom na VŠVU či žurnalistikou. No ani jedno nebolo úplne pre mňa. Od detstva som navštevovala festival Víkend atraktívneho divadla zo Zvolene, kde som videla množstvo zaujímavých inscenácií zo Slovenska či Čiech. Spoznala som súbory, ktoré mi vtedy ponúkli iný spôsob nazerania na spracovávané témy. Viackrát som videla hrať Stoku, Continuo, Divadlo Archa či Husu na provázku, čo bolo veľmi inšpiratívne. Ako Zvolenčanka som mala blízko na Bábkarskú Bystricu, kde ma oslovilo Divadlo DRAK či inscenácia Bábkového divadla na Rázcestí Kubo. V jednej chvíli sa mi rozličné smery môjho záujmu spojili práve v divadle. V divadle, ktoré je otvorené, ponúka priestor na tvorbu, štúdium, hľadanie, fantáziu. Miesto, kde si vytváraš vlastný nový svet, do ktorého necháš nahliadnuť aj iných. Čiže neboli to výlučne bábky, ktoré ma pritiahli k divadlu. Bol to skôr spôsob rozmýšľania blízky bábkovému divadlu, ktorý ma oslovil.

Tvoríš v divadlách zriaďovaných samosprávnym krajom či mestom aj v nezávislých súboroch. Cítiš ako scénická výtvarníčka pri práci nejaký rozdiel medzi týmito dvoma prostrediami?
Práca v každom divadle je trochu iná. Každý súbor má svoje zvyklosti. Vždy, keď prichádzam do nového prostredia, snažím sa zistiť, ako to tam funguje. Aký majú systém práce, postupy... Čo sa týka zriaďovaných a nezriaďovaných divadiel, konkrétne pre scénografa je asi najväčším rozdielom, že zriaďované má zväčša dielne alebo pracovníkov v ateliéri, v súčinnosti s ktorými sa scéna, bábky, kostýmy vyrábajú. To je pre scénografa veľmi nápomocné. V nezávislom divadle takýto luxus nie je. Treba si zabezpečiť všetok materiál, priestor na výrobu a dať sa do práce. To však neznamená, že celý výrobný proces ostáva len na mne. Viacero vecí – napríklad výroba konštrukcií či šitie kostýmov – sa dá zadať externe. Samozrejme, ak to rozpočet dovolí.

Spolupracovala si s rôznymi režisérmi a režisérkami, z ktorých každý má iné divadelné videnie a isto aj iný štýl práce. Aké je postavenie scénickej výtvarníčky v tíme Mariána Pecka, Kataríny Aulitisovej, Matiju Solceho, Moniky Kováčovej, Márie Danadovej, Ivana Martinku či Martina Hodoňa?
Pre väčšinu spomínaných režisérov je výtvarná zložka inscenácie veľmi dôležitá, či až nosná. To majú spoločné. Moje postavenie v tíme je viac-menej vždy podobné, aj keď samozrejme má rôzne odchýlky súvisiace s postupmi jednotlivých režisérov. Snažím sa byť aktívne zapojená pri prípravách inscenácie od samého začiatku. Priamo sa zúčastňujem tvorby režijno-výtvarného konceptu. S režisérom postupne vytvárame scénosled, akýsi ideovo-obrazový scenár, ktorý sa v niektorých prípadoch striktnejšie dodržiava, v iných je len inšpiráciou či odrazovým mostíkom k ďalšej tvorbe. Najväčší rozdiel je asi v tom, ako konkrétny režisér ďalej s vytvoreným výtvarno-ideovým materiálom pracuje.

V roku 2014 si bola účastníčkou pôsobivého projektu v rámci festivalu Bábkarská Bystrica Začnite s vysťahovaním, ktorý sa konal v bystrickom Kaštieli Radvanských. Neskôr si spolupracovala so združením Vlnoplocha na banskoštiavnickom imerznom projekte Kozmopol. Je práca v nedivadelných priestoroch pre scénickú výtvarníčku väčšou výzvou ako príprava výpravy do tradičnej inscenácie?
Tvoriť divadlo v nedivadelných priestoroch je pre mňa lákavé. Je to zmena, nový podnet, ktorý si vyžaduje iný prístup. Myslím si, že nielen pre tvorcov, ale aj pre divákov je to zaujímavá skúsenosť, takže pravdepodobne sa s ňou budeme stretávať častejšie. Tento trend potvrdzujú napríklad aj stále vypredané imerzné diela divadelného zoskupenia Pomezí v Prahe. Diváci chcú byť súčasťou predstavenia, z útržkov si stavať vlastný príbeh a sú ochotní prísť na reprízy niekoľkokrát, aby svoj zážitok postupne kompletizovali či získali naň iný pohľad. Je to samozrejme výzva pre umelcov vytvoriť inscenáciu tak, aby si v nej divák zakaždým mohol nájsť niečo nové. Ale čo už v divadle nie je výzva?

Spolupracuješ aj s Mestským divadlom – Divadlom z Pasáže v Banskej Bystrici. Dotýkajú sa špecifiká práce s mentálne znevýhodnenými hercami scénických a kostýmových návrhov?
V Divadle z Pasáže som väčšinou pracovala v tíme s režisérkou Monikou Kováčovou a viackrát sme sa rozprávali o tom, že každú inscenáciu sa snažíme vymyslieť a navrhnúť tak, aby nás bavila, aby bola o „niečom“ a samozrejme, aby mohla nejako obohatiť hercov a divákov. K tvorbe konceptu nepristupujeme v tomto divadle nejako špecificky. Snažíme sa o komplexnosť výpovede a celku. Ja konkrétne vytváram návrhy ako pri každom procese, ktoré sa však podľa funkčnosti, respektíve nefunkčnosti počas skúšobného procesu či konkrétnych dispozícií hercov a priestoru menia a modifikujú. Necítim v tom výrazný rozdiel.

Pôsobíš aj ako pedagogička na Katedre bábkarskej tvorby. Aká je budúcnosť tohto odboru, resp. celého bábkového divadla? Prežije všetky hospodárske, hodnotové, pandemické a ďalšie krízy a aj prudký technologický rozmach?
Myslím si, že Katedra bábkarskej tvorby je pracoviskom, ktoré sa dokáže prispôsobovať zmenám. Pôsobí tam viacero inšpiratívnych ľudí, ktorí fungujú v tvorivej praxi aj na akademickej pôde. V súčasnosti vzniká nový projekt medzinárodnej školy. Katedra má zahraničné kontakty, študentské inscenácie hosťujú na zahraničných festivaloch. Momentálne kvôli súčasnej situácii vyučujeme online a snažíme sa prísť na to, ako môže byť kreatívny divadelný odbor učený takouto formou čo najefektívnejšie. Bábkové divadlo má veľmi blízko k výtvarnému umeniu, môže komunikovať bez slov prostredníctvom objektu, materiálu, figúry, čo mu otvára veľa možností. Myslím si, že je otvorené spolupráci s inými umeleckými druhmi či technológiami, čo je v súčasnosti veľmi dôležité.

Medzi dvoma pandemickými vlnami mala premiéru inscenácie Svetlonos združenia Odivo a Ivana Martinku, na ktorej si sa podieľala. Na čom pracuješ v súčasnosti?
V súčasnosti mám viacero rozbehnutých projektov. Situácia v divadlách sa kvôli pandémii síce mení z týždňa na týždeň, ale dúfam, že sa všetky postupne dočkajú realizácie. Momentálne pripravujeme s Odivom inscenáciu na motívy Knihy džunglí pre Bratislavské bábkové divadlo a zároveň novú rozprávku do vlastného repertoáru Odiva. Chystám sa na skúšanie s choreografom Milanom Tomášikom a režisérom Jakubom Mudrákom v banskobystrickom Divadle Štúdio tanca a v závere sezóny ma čaká aj spolupráca s Divadlom PIKI.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Dzadíková, Lenka. Ivana Macková: Divadlo je miesto, kde si vytváraš vlastný nový svet. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 26.11.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1153.