Čo naviguje naše telá?

Na základe čoho si vyberáme miesto v hľadisku? Čo naviguje naše telá? Túžime po pocite privilegovanosti prvého radu alebo je nám napätie z možnej interakcie nepríjemné a volíme úkryt v dave ostatného obecenstva? Sapiens Territory nám možnosť voľby v podstate neponúka. Iba jej ilúziu. Scéna, ktorá je súčasne hľadiskom, totiž nedovoľuje vopred odhadnúť trajektóriu performatívnej akcie. Nech si sadneme na ktorúkoľvek z bielych podsvietených stoličiek, nevieme, či sa neskôr ocitneme v centre diania alebo na jeho periférii. Tušíme však, že hranice našej komfortnej zóny budú narúšané. Napriek tomu sa nebránime. Poslušne sa posadíme a čakáme. Pozorujeme ostatné podvolené telá. 

Stretnutie tela s telom

Čo sa stane, keď sa stretne človek s človekom? Ako nás vzájomné priblíženia sa ovplyvňujú? Kto sa komu prispôsobuje, ktorý kontakt je žiaduci a ktorý nedobrovoľný? Rozmery a podoby ľudských interakcií môžeme sledovať napríklad počas cesty do práce alebo pri obyčajnej prechádzke mestom. Sebavedomé telo kráčajúce oproti nám nás zneistí a radšej zmeníme smer. Mladému telu závidíme jeho energiu, zrýchlime krok a pokúsime sa ho dobehnúť, vyrovnať tempo. Ustupujeme a skrývame sa alebo zámerne dobiedzame, provokujeme, skáčeme telám do cesty – v tomto zmysle sa veľmi nelíšime od zvierat. Niekedy konáme podľa rutinných návykov, telá (de)formujeme predpísanými šablónami, no z času na čas prenecháme autoritu intuícii. Nie je však aj tá vo finále niečím alebo niekým inscenovaná?

Hlavným pohybovým materiálom projektu Sapiens Territory s medzinárodným tímom performerov je kráčanie, koncentrácia sa sústreďuje na rozmanité telá. Všetci, vrátane účinkujúcich, máme na tvárach rúška, čo nás anonymizuje, avšak neuniformuje. Inak expresívne tváre sa menia na masky, ktoré v nás rozohrávajú iný typ diváckej a vlastne aj performatívnej citlivosti. Identita performeriek a performerov v úvode predstavenia aj vďaka tomu splýva s tou našou, diváckou. Až postupne sa ich telá vymaňujú zo sediacej masy a premieňajú sa na kráčajúce jednotliviny. Kedy sa rozhodnú priznať, že nie sú „my“? Vstať a vykročiť je možno ich vedomé rozhodnutie. Alebo aj nie. A keď si zas sadajú medzi nás, máme na nich už nahliadať inak alebo sa chcú stratiť v telách ostatných?

Zvliekanie sa z ľudskosti

Niekoľko minút pozorujeme, len ako niekto kráča alebo sedí. Telá performeriek a performerov, spôsob ich presúvania sa a kráčania je u každého iný. Pohybový prejav jedného pripomína catwalk, ramená ďalšej opustene smerujú nadol, iné telo na opätkoch sebavedomo vystiera hruď. V tejto fáze sú jediným „dotykom“ pohľady – vzájomné medzi performermi alebo s očami divákov. Občas sa trasy kráčania pretnú, postavy sa na moment zastavia a následne zmenia smer.

V istom momente však k fyzickému kontaktu dôjde a ten sa stáva impulzom pre ďalšiu časť predstavenia. Ženské a mužské telá sú vytrhnuté zo zdanlivo bezcieľneho kráčania (životom?) a ich počiatočný sugestívny pohľad z očí do očí sa transformuje na akýsi abstraktný milenecký akt. Zvuk praskajúcej platne, ktorý dovtedy sprevádzal nekonkrétnu chôdzu, sa na chvíľu mení na konkrétnu pieseň – porozumeli (sme) si konečne? Konečne sa naozaj vidíme? Naozaj stretávame? Dvojica sa pomaly začína vyzliekať, ale nie je to obyčajné rozopínanie gombíkov či prevliekanie si trička cez hlavu. Je to akt zvliekania kože, ktorý síce vykonávajú ľudské údy, ale presakuje cez ne animálnosť. Postupne sa aj ostatní homo sapiens menia nachvíľu na zvery, odhadzujú svoje „kože a srsť“ – niektorí úplne, iní si stopu (ľudského) šatstva ponechávajú. Všetky tieto premeny sa dejú priamo pod našimi nohami, stretnutia divákov a performerov sú v tomto okamihu naozaj intímne.

Zvlečené odevy si niektorí účastníci v kopách prekladajú z náručia do náručia. Neúnosné kopy metamorfujú späť na textil, odpad, environmentálnu stopu ďalšieho rozmeru správania sa k našim telám – čo všetko potrebujeme na ich zahalenie? Kráčame bez nich inak?

Keď si šaty performeri neskôr opätovne obliekajú, už nie sú tými, ktorí boli na začiatku. Telá zaodievajú do náhodne vytiahnutého kusa látky, ignorujúc akékoľvek kultúrne kódy. Pokojne kráčajú ďalej s každou topánkou inou, sukňou namiesto blúzky, navlečení v príliš úzkych nohaviciach či so ženským odevom na mužskom tele. Možno ide o symbolickú recykláciu, demonštráciu novej slobody, náhodný performatívny akt. Vo výsledku sa všetky interpretácie aj tak zjednotia v spoločnom rytme a smere kráčajúcich postáv. Silný svit reflektora nás všetkých oslepí natoľko, že nebudeme schopní nahliadnuť, čo z toho všetkého bolo nakoniec autentické a momentálne a čo vynútené a plánované.

Od výskumu k praxi

Yuri Korec sa vo svojej tvorbe dlhodobo zaoberá analýzou performatívneho tela a skúmaním žánru tanečnej performancie. Zatiaľ čo jeho tituly Sólo nielen pre jedno telo (2018) či Nesólo (2018) by sme mohli charakterizovať ako príklady základného umeleckého výskumu, v Sapiens Territory aplikuje výsledky nazhromaždených poznatkov a pozorovaní do témy, ktorá od tanečného a umeleckého presahuje do antropologického až environmentálneho diskurzu. Kým predtým Korec tematizoval najmä pohybový slovník či materiál performatívneho tela, zaoberal sa konštruovaním jeho identity vo vzťahu k recipientom tanečnej performancie, sledovanie Sapiens Territory nás postupne obracia od tela performera k tomu nášmu. Dielo nás provokuje, aby sme sa začali zamýšľať nad váhou každodenných stretávaní, nad dôležitosťou neverbálnych dialógov, nad tým, k čomu a do čoho sú nútené naše telá, častokrát nenápadne a nevedomky.

Na premiére v A4 – Priestore súčasnej kultúry počas festivalu Bratislava v pohybe sa jeden z divákov dobrovoľne zapojil do predstavenia. Muž s ruksakom sa občas postavil, kráčal po obvode scény tak ako performeri, chvíľu dopredu, chvíľu dozadu, potom si znovu sadol na niektoré z voľných miest. Keď sa vyzliekali performeri, tiež si dal dole košeľu. Vo svojom konaní však ostal osamotený. Čo ho stimulovalo k akcii? Bolo jeho rozhodnutie vystúpiť z alibistickej pozície návštevníka slobodné alebo ho predstavenie sofistikovane donútilo zapojiť sa? Komu v skutočnosti patrilo teritórium divadelnej scény?  

 

Bibliografický záznam: Pašteková, Michaela. Čo naviguje naše telá?. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 26.11.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1147.