MLOKi
Peter Mazalán (foto M. Šimkovičová)
Peter Mazalán (foto M. Šimkovičová)

Peter Mazalán: Stále je vo mne tvorivá schizofrénia

Peter Mazalán je autor, režisér, scénograf, performer i producent v jednej osobe. Študoval operný spev na Vysokej škole múzických umení a architektúru na Slovenskej technickej univerzity, kde si urobil aj doktorát. Na oboch školách dnes aj učí, avšak na VŠMU namiesto na Hudobnej fakulte pôsobí na Katedre scénografie. Podobne rozmanité je aj portfólio jeho tvorby. V poslednom období uňho nad formálnymi experimentmi prevláda najmä záujem o tému autizmu či spoločenskej marginalizácie, ktorú mu do života vniesol autistický synovec Felix.

Asi najpozoruhodnejšia na tebe je „viacdomosť“. Čo ťa ako operného speváka s rozbehnutou kariérou zlákalo k technicko-výtvarným odborom a ako sa to v tvojom myslení prepája?
Keď sa mi po štúdiu podarilo dostať do Bavorskej štátnej opery v Mníchove, zdalo sa mi to ako veľmi atraktívny začiatok mojej hudobnej kariéry. Program pre mladých spevákov, v ktorom som mal angažmán, trval dva roky. Počas tohto obdobia som však intenzívne nosil v podvedomí architektúru, ktorej štúdium som ukončil paralelne s VŠMU. Architektúru som v tom období považoval na základe skúseností z praxe za slobodnejšiu a autorsky tvorivejšiu ako rolu operného speváka, ktorý býva bábkou v rukách režiséra, hoci vokálna interpretácia je, samozrejme, vždy vecou individuálneho nazerania, precítenia a toho, čo má spevák v hlave. Operný – divadelný svet som v tom období vnímal ako nesmierne obmedzený, čo ma intelektuálne limitovalo.

Preto si sa rozhodol vrátiť na Slovensko a presedlať na výtvarné umenie?
Definitívne som sa rozhodol, že nechcem fungovať ako „zamestnaný spevák“, po ročnom angažmáne v rakúskom Klagenfurte. Pochopil som, že je to istý druh šoubiznisu, kde okrem talentu spevák potrebuje aj dobrú agentúru, aby dokázal obstáť v silnej konkurencii „päťdesiatich“ dobrých barytónov, a takú som vtedy nemal. Okrem tejto strany remesla ma nelákala ani dlhodobá predstava prevádzkovania operno-divadelného súkromného života. Už po štúdiu som chcel pokračovať v analyzovaní vzťahu scénografie a architektúry a toto bolo vhodné obdobie na zahájenie doktorandského štúdia na Fakulte architektúry STU. Tam som napokon ostal ako odborný asistent. So študentmi mám okrem iného predmet scénografia, kde sa im snažím priblížiť chápanie genia loci z inej perspektívy. Škola mi poskytuje platformu na výskum súvisiaci s tým, čo riešim aj vo svojich autorských dielach.

Takže ani sám nevieš definovať, ktorá tvoja identita je dominantná…
Myslím, že to nie je možné. Stále vo mne pretrváva istá schizofrénia alebo „formová ambivalencia“.

A kedy, z akého popudu sa u teba objavila túžba robiť vlastné projekty?
Približne v roku 2016 sa moja operná, vtedy už hosťujúca prax v rôznych inštitúciách pretransformovala do môjho autorského „grantovania“. V tom období som súbežne pracoval aj ako architekt vo Viedni a neskôr v Bratislave. Čím ďalej tým intenzívnejšia práca za počítačom na projektoch ma začala zahlcovať natoľko, že už nebolo možné ani príliš hudobne a divadelne hosťovať. Vtedy sa začala prejavovať tá schizofrénia opäť. Ako novú formu naplnenia som našiel tvorbu autorských projektov inšpirovaných mojou pedagogickou prácou so študentmi. Úspech v grantových výzvach ma zaskočil a príliš zvábil na to, aby som vtedy vydržal v architektonickom developerskom svete.

Aj v tvojich projektoch sa odráža multidisciplinarita. Hoci sa čoraz viac profiluješ ako divadelník, tvoje diela oscilujú na pomedzí opery a činohry, často s výrazným zapojením vizuálneho konceptu, niekedy na hranici performancie. Ako uvažuješ o umeleckom prepájaní jednotlivých oblastí?
Takéto prepájanie nastáva vždy organicky. V závislosti od miesta, témy a účinkujúcich. Napríklad posledné projekty spracúvajú tému, ktorá sa ma osobne dotýka, a tak pristupujem ku spracovaniu myšlienky a prepojeniu médií iným spôsobom ako v prvých dielach, ktoré boli skôr filozofujúcimi performanciami. Záleží mi na ich jasnom odkaze a zrozumiteľnosti. Vyvrcholením tejto fázy je Winterreise. Kým som dovtedy toto hudobné dielo Franza Schuberta tlmočil v koncertnej podobe, odrazu mi ponúklo celkom iný kľúč k jeho interpretácii. Zmena vnímania prišla s narodením a rastom môjho autistického synovca. Od takéhoto nového čítania Zimnej cesty sa následne odvíjalo aj jeho výtvarné spracovanie.

Vývoj umeleckého myslenia, ktorý naznačuješ, vidno aj v tom, ako sa menil charakter tvojich projektov. Od veľmi konceptuálnych, vizuálne experimentálnych začiatkov napríklad v projekte Zvuky auly, cez introvertnejšie piesňové recitály ako DvojhlasKlavír, k dramaturgicky vycizelovanejším a divadelne nasýtenejším, ale aj spoločensky angažovanejším scénickým dielam ako Človek s PASWinterreise.
Na úplnom začiatku stáli projekty so študentmi v rámci predmetu scénografia na Fakulte architektúry. Ďalšie diela som začal robiť s fotografkou Martinou Šimkovičovou. Boli to skôr priestorové filozofické performatívne inštalácie. Sám (asi aj spolu s divákmi) som sa v nich začal časom strácať a aj vplyvom iných faktorov som sa tomuto umeleckému jazyku vzdialil. Išlo o prirodzený vývoj. Našiel som iný a pre mňa hlbší význam tvorby. Cez nášho Felixa som pochopil veľa vecí. Pre mňa prelomový projekt Ten, ktorý prežil s Janou Oľhovou bol prvým pokusom o zdivadelnenie formy.

Stále však u teba ako kľúčové východisko pri tvorbe vnímam hudobné inšpirácie, možno fascináciu konkrétnou skladbou. Zároveň som ale viackrát mala dojem, že ako interpret sa snažíš od seba odpútať pozornosť, nedominovať javisku, napríklad sa postavíš poslucháčom za chrbát ako v projekte Dvojhlas v Rakúskom centre alebo stojíš bokom a nechávaš diváka sledovať videoart či minimalistickú hereckú akciu v Modrofúzovi.
Takýto prístup má viacero dôvodov. V Modrofúzovi bola Jana Oľhová súčasťou akéhosi psychoterapeutického experimentu. Hudba bola jej vnútorným zvukom a príbehom. Nebol teda dôvod exponovať fyzické ja. V Dvojhlase sme chceli, aby sa diváci sústredili iba na výhľad cez okenné tabule Rakúskeho kultúrneho fóra. Ale v zásade áno – necítim sa komfortne, ak som stredobodom pozornosti. Ak si to koncept vyslovene nevyžaduje, snažím sa nebyť v hlavnom zornom poli diváka. Aj vo Winterreise, kde je situačným rámcom koncert, som spieval v prítmí a zreteľná bola iba silueta.

Spomínaš herečku Janu Oľhovú, do okruhu tvojich stálych spolupracovníkov patria aj speváčka Eva Šušková, klavirista Peter Pažický či hudobník Fero Király. Zrejme sú to všetko ľudia, s ktorými ti dobre funguje tvorivá chémia. Do akej miery ťa ovplyvňujú a stávajú sa rovnocennými spolutvorcami?
Je výhodou, že mám teraz tú možnosť a právo si do projektov prizvať ľudí, s ktorými viem tvorivo a ľudsky súznieť. Neviem si predstaviť počas tvorivého procesu atmosféru, akú som občas zažíval v operných divadlách. Každý, s kým spolutvorím, je pre mňa inšpiráciou. Pri Jane sa spolieham na jej herecké skúsenosti a talent a úprimne musím povedať, že mnoho hereckých detailov je práve z jej tvorivej dielne. Obvykle pri spolupráci počúvam a nechám si poradiť.

Ďalším pomyselným spolupracovníkom je v tvojom prípade priestor. Neviem, či je to viac z núdze cnosť alebo tvorivá stratégia, ale vlastne drvivú väčšinu tvojich projektov možno označiť za site-specific. Od vysokoškolskej auly cez výstavnú sálu SNG, starú kotolňu, presklenú miestnosť Rakúskeho kultúrneho fóra, opulentnú sieň Primaciálneho paláca, komorný podzemný klub FUGA, architektonicky pre divadlo neveľmi vhodné Štúdio 12… Považuješ za dôležitú súčinnosť s miestom, kde sa projekt realizuje?
V tom „prvom“ tvorivom období určite bola. V zásade to bol ich nosný princíp. Hľadal som spôsob, ako využiť priestor, skúmal som, kam ma miesto pustí, snažili sme sa aj s kolegami nájsť jeho vtip. Dnes sa pokúšam kreovať predstavenia, ktoré dokážu fungovať univerzálne. Som zvedavý, ako sa to podarí v prípade diela Winterreise, ktoré bolo dimenzované na „blackbox“, keď ho uvedieme v exteriéri Albrechtovho domu na festivale Viva Musica. V dielach sa pre mňa stala primárnym a hlavným odkazom ľudská dimenzia.

A čo virtuálne priestory? Počas korony sa toho dialo extrémne veľa v internetovom svete – napríklad Staatsoper v spolupráci s ORF priniesla koncert so svetovými špičkami operného sveta, online prenos koncertu Andreu Bocelliho videli v priamom prenose skoro tri milióny divákov… Ako si vnímal tento trend ako tvorca, ale aj ako prijímateľ?
Ja som nestreamoval a ani som nepatril medzi nadšených divákov takýchto aktivít. Boli však aj produkcie, ktoré som si samozrejme pozrel. Do kategórie korona-projektov by ale mohla spadať pripravovaná inscenácia alebo skôr inštalácia Urlicht/Prasvetlo, na ktorej spolupracujem so súčasným vizuálnym umelcom Andrásom Cséfalvayom. Predstavenia sa budú konať pre jedného diváka v absolútnej tme, najbližšie na festivale Kiosk. Urlicht je pieseň z časti Druhej symfónie od Mahlera, ktorá hovorí o transcendentne, o tom, čo prichádza po živote. Je to krásny text o zmysle našej existencie. Koncept som priniesol ešte minulý rok na jar. Vplyvom vírusu sa z originálneho prístupu stalo typické bezpečné pandemické dielo. A to je na ňom krásne. Tak si predstavujem nadčasovosť.

Pre (post)pandemický svet sú celkovo príznačné témy, ktorým sa spolu s autizmom kontinuálne venuješ a ku ktorým sa vraciaš, ako osamelosť, izolácia, túžby konfrontované s realitou…
Felix je v tomto smere najväčšou inšpiráciou. Myslím, že mi určil, kam bude moja umelecko-tvorivá prax smerovať. Čakajú ma krásne projekty PremenaDekameron, na ktorých budem spolupracovať so skupinou ľudí s mentálnym znevýhodnením a tiež so seniormi. Teším sa, že som našiel cestu, v rámci ktorej má interpretácia vokálneho umenia v rôznych spojeniach takýto hlboký význam a mení sa možno až na terapiu.

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.