Zwiefelhofer #niejevdivadle

Milí moji,

ale ja v divadle som. Takto, nech je jasno. Možno ste o tom ešte nepočuli, ale na Slovensku sa písaním divadelných recenzií neuživíte. Všetci preto popritom robíme aj iné veci. Doktoráty, novinársku prácu, či obsluhu v „mekáči“. Ja som od januára okrem iného knihovníkom v Divadle Andreja Bagara.

Čo to v praxi znamená? Čitateľov zatiaľ nemáme, keďže momentálne v podstate len zisťujem, čo všetko v knižnici máme, ale nie je to nikde zaznamenané, či naopak, čo by sme mali mať, ale niekto to pozabudol vrátiť. Kolegov tiež nie, keďže „knižnica som ja“. Mám však chodbu, ktorá by bola za normálnych okolností plná hercov. Potom ešte asi trinásťtisíc exemplárov rôznych kníh, scenárov, časopisov, DVD a neviem čoho ešte. Čo je však hlavné, mám tam počítač s regulárnymi reproduktormi. Vďaka tomu si už vyše mesiaca robím popri práci aj hudobný festival s lineupom presne podľa môjho vkusu. Z nejakého dôvodu si totiž ku všetkým Pohľadom na literatúru od Eleny Maróthy-Šoltésovej či Dejinám odievania v Poľsku potrebujem púšťať napríklad Sepulturu. Neviem, čo si tým kompenzujem, ale niečo evidentne áno. Je to navyše dobrý študijný materiál. Skúste si napríklad pozrieť koncert kapely No Doubt z Anaheimu zaznamenaný pre hudobný film Live in the Tragic Kingdom z roku 1997 a hneď na to si pustite záznam koncertu od BBC z vystúpenia tej istej skupiny na Glastonbury 2002. Uvidíte, čo s človekom robí život na javisku, pokiaľ k nemu pristupuje naplno. V bežnom živote tú zmenu nezaznamenáte, je príliš široko rozložená v čase, no ak si takto vedľa seba postavíte dve vystúpenia s päťročným odstupom, zmena je evidentná. Tí ľudia zostarli minimálne dvojnásobne v porovnaní s reálnym časovým rozostupom.

Spomínam tento fakt preto, že s koronou sa nám rozmohol pre Slovensko typický nešvár. Posielanie umelcov k lopate. Samozrejme, nejdem porovnávať kalendár speváčky typu Gwen Stefani v časoch najväčšej slávy No Doubt s vyťaženosťou slovenských spevákov či hercov, hoci až taký veľký rozdiel by tam nebol. Rozhodne nie taký veľký, aby kompenzoval rozdiel v zázemí, ktoré majú obe spomínané skupiny umelcov k dispozícii pri výkone svojej práce. Bol by som preto s tým posielaním k lopate opatrný. Môže sa stať, že si niekto dá tú prácu a zmeria údaje o fyzickej náročnosti jednej hodiny strávenej na javisku a pri miešačke. Ono je totiž vysoko pravdepodobné, že tá lopata je (nielen) z pohľadu fyzickej náročnosti lepšia alternatíva. A nebavíme sa tu samozrejme len priamo o účinkujúcich. Bavíme sa o technikoch, ktorí nikdy neuvidia príplatky za nočnú prácu či manažérkach, pre ktoré je pracovná doba a súkromný život tá istá vec.

Ja viem, väčšina z vás nemá ako vedieť, čo je reálna práca ľudí v umení a kreatívnom priemysle. Vidíte a máte vidieť iba výsledok. Chcem vás však upozorniť na pár vecí. Je niečo iné odskočiť si z potravinárskeho priemyslu do automobilového a niečo iné z javiska k sústruhu. Pri tvorivej práci totiž potrebujete nestratiť kontakt s praxou. Raz zídete z javiska, už nikdy sa vám nemusí vrátiť pocit istoty, keď na ňom stojíte, a to je koniec. Napriek tomu by som vám vedel vymenovať niekoľko výtvarníkov, hudobníkov či spisovateľov, ktorí vedia, čo je to „normálna“ práca. To, že to nepotrebujú roztrubovať do sveta, je iná vec.

Chápem aj to, že za vzťah Slovákov ku kultúre nemôžete vy, ale naše skvelé, 30 rokov nereformované školstvo, ktoré stále vychováva roboty na poučky, nie mysliacich ľudí. Chcem vás poprosiť len o jedno. Myslite na to, že aj tú etiketu na fľašu borovičky musel navrhnúť nejaký dizajnér či výtvarník.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Zwiefelhofer, Miroslav. Zwiefelhofer #niejevdivadle. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 1.10.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1101.