MLOKi

Od dotyku so smrťou k naplneniu túžob

Premiéra diela Kataríny Brestovanskej s názvom Medzi túžbou a smrťou sa uskutočnila pár dní predtým, ako koronavírus na neurčito pozastavil všetky kultúrne podujatia a čiastočne aj naše životy. Síce sme si v ten piatkový marcový večer už nepodávali ruky, ale netušili sme, že existenciálna ťažoba, ktorá na nás v niektorých častiach predstavenia padala, sa onedlho stane súčasťou nášho každodenného bytia.

Dielo sa stalo neplánovanou anticipáciou súčasnosti, v ktorej sa všetci pohybujeme medzi dvoma extrémami ukotvenými v názve – medzi túžbou po opätovnej voľnosti a sledovaním čísel smrtnosti. Námet má autobiografické východisko, teoreticky ho rámcujú koncepcie Ericha Fromma, Irvina D. Yaloma a Abrahama Maslowa. Pociťovanie vlastnej pominuteľnosti, schopnosť produkovať a napĺňať túžby s vedomím smrti a strachu z konca vytvárajú obsahovú platformu, ktorú performerka pohybovo a neskôr aj zvukovo rozvíja.

Premiéra prebiehala v Pistoriho paláci v Bratislave a javila sa, ako by bolo dielo vytvorené unikátne pre tento priestor. Architektúra mestského paláca z 19. storočia, jeho vysoké stropy, široké schodisko a priechodné miestnosti s deliacimi priečkami a masívnymi drevenými zárubňami namiesto dverí výrazným spôsobom formovali dramaturgiu tanečno-hudobnej udalosti. Je otázne, či a ako ju zmení prenesenie do odlišného priestoru.

Tanec smútočného venca

Na začiatku bola divákom prisúdená rola účastníkov tichého smútočného sprievodu. Kráčajúc pomaly hore schodmi, nasledovali sme dvoch mužov a performerku, ktorá na svojom chrbte niesla kovový skelet truhly. Následne sme z jedného určeného miesta sledovali tanec pohrebného venca – kruhový zhluk čierno-bielych umelých kvetov sa stal Brestovanskej maskou, z ktorej vystupovali do čiernej odeté údy. Podivuhodné stvorenie sa k nám postupne približovalo z poslednej z radu miestností. Využívanie slepých uhlov zárubní, ako aj abstraktný charakter celého výjavu a jeho symbolickosť vytvorili esteticky najvycibrenejší a najefektnejší obraz celej performancie. Paradoxom je, že hoci tu performerka bola zbavená tváre, jej spola dehumanizovaná podoba sa divákom dokázala priblížiť viac – fyzicky aj emocionálne – než neskôr, keď sa opäť stala ľudskou bytosťou.

Nasledujúca časť bola najminimalistickejšia v pohybe a najťaživejšia vo výraze aj obsahu. Brestovanskú sme našli stáť v kúte, z úst si pomaly vyťahovala dlhú fialovú smútočnú stuhu. Do tejto akcie performer a hudobník Adam Dekan, pôvodne jeden z vodcov pohrebného sprievodu, v druhom kúte sugestívnym hlasom recitoval anglické verše plné temnoty, bolesti a zúfalstva („Oh dear, oh dear, im lost deep in doubt…“). Slová a performatívne gesto sa obsahovo do istej miery zrkadlili a boli asi najsilnejšou artikuláciou úzkostného duševného stavu.

Telo, ktoré túži

Ak prvé tri časti primárne oscilovali okolo smrti, v záverečnej časti smrť ustúpila žiadostivým prianiam, sebauvedomovaniu, plneniu si želaní. Aj tanečný prejav bol odrazu živší, dychtivejší, expresívnejší. Performerka už nebola znakom, symbolom, ale sama sebou a vo vlastnom tele. Univerzálnosť bola nahradená konkrétnosťou, všeobecné individuálnym. A to doslovne – Brestovanská tancovala, spievala, hrala na klavíri, postupne nám odkrývala svoje nadania aj túžby. Na javisku ich priamo realizovala a nechávala sa nimi naplno pohltiť.

Absolútna oddanosť prítomnému momentu sa jej však trochu vypomstila. Natoľko sa uzavrela do seba, do svojho chcenia do takej miery, až medzi javiskom a publikom vystavala bariéru. Čím hlasnejšie a naliehavejšie performatívne telo predo mnou túžilo, tým viac sa mi citovo vzďaľovalo a paralyzovalo aj moju imagináciu. Performerka akoby rezignovala (aj keď pravdepodobne nevedomky) na predtým nadviazaný kolektívny dialóg s prizerajúcimi sa aktérmi umeleckej akcie, ktorá vo finále začala pripomínať skôr terapeutický rituál odhaľovania vlastného vnútra. Vzhľadom na osobný motív diela spomínaný v úvode bolo možno takéto vyústenie pre autorku logické a nevyhnutné. Potrebovala zbaviť svoje bytie ťarchy a strachu. Len škoda, že (parafrázujúc Rolanda Barthesa) zrodenie túžby bolo vykúpené smrťou diváka.


Ak je bytostné (vnútorne dané) jadro človeka poprené alebo potlačené, človek ochorie, niekedy viditeľne, niekedy skryto… Toto vnútorné jadro je krehké a jemné a ľahko ho prehluší zvyk a kultúrny tlak… Aj keď je poprené, zostáva pod povrchom, neustále usilujúce o aktualizáciu. Každé odpadnutie (od nášho jadra), každý zločin proti našej prirodzenosti sa zaznamenáva do nášho nevedomia a spôsobuje, že sebou pohŕdame.

Človek môže jednať pre seba len vtedy, ak má prístup k vlastným túžbam, k vlastným pocitom, k vlastnému telu. Ak nemá človek tento prístup, nemôže si priať, nemôže túžiť, nemôže sa projektovať do budúcnosti a počiatočná vôľa zomiera pri pôrode.

Proces vznikania túžby je komplexný proces, zahŕňajúci psychologické, sociálne, kultúrne, náboženské a iné vplyvy. Pre zdravého jedinca je nerozlučne spätá s hodnotami akými sú sloboda, vôľa, pravda, voľba, zmena. Našim zámerom bolo objaviť stav, kedy vieme, po čom túžime, čo sú naše najvnútornejšie túžby, ako ich vyjadríme na individuálnej alebo skupinovej úrovni. Ale zároveň nelipneme na nich akoby len túžby boli v našom živote dôležité. Skrátka sú tam, žijem ich, zahŕňam nimi citlivo okolie, veľa počúvam, pomáham druhým na ceste k ich vlastnej túžbe. Ten stav sme nazvali voľným úsilím, alebo efforless being.

Bytie je človeku nielen dané, ale taktiež sa od neho vyžaduje. Človek je za svoje bytie zodpovedný: doslova, žiada sa od neho odpoveď, ak je mu položená otázka, čo zo seba urobil? Ten, kto sa pýta, je jeho sudcom, je to totiž on sám. A nikto nás k nemu nedostane bližšie, ako my sami.

Autor diela: Katarína Brestovanská
Dramaturgia: Jana Smokoňová
Obsadenie: Katarína Brestovanská
Scénografia: Sebastián Komáček
Kostým: Petra Kovács
Hudba: Adam Dekan, Martin Iľanovský
Produkcia: Katja Thalerová
Pohybová asistencia a supervízia: Andrej Petrovič
Svetelný dizajn a technické zabezpečenie: Slavomír Šmálik a kol.