dunaPart 2019 No.1

Reactor: 99,6% (foto A. Salaoru)Reactor: 99,6% (foto A. Salaoru)Kristóf Kelemen: Observers (foto C. Kriszta)Kristóf Kelemen: Observers (foto C. Kriszta)Béla Pintér and Company: Jubilee Talks (foto C. Mészáros)Béla Pintér and Company: Jubilee Talks (foto C. Mészáros)Soharóza–D. Halas–F. Nagy–M. Bartha–Á. Fekete: The Issue (foto G. Jókuti)Soharóza–D. Halas–F. Nagy–M. Bartha–Á. Fekete: The Issue (foto G. Jókuti)

Nenaplnené očakávania diváka/nečakané naplnenia občana 

Maďarsko je síce náš sused, ale dokonca aj z nášho pohľadu je to štát ako z iného sveta. Diktatúru Viktora Orbána a jeho hon na akademikov, liberálov, bezdomovcov, utečencov, Rómov, proeurópskych intelektuálov či ozrutného panáka, starého maďarského Žida, nie je ľahké opísať. Akoby sme sa dívali na satirické útržky z krajiny-nekrajiny, ktoré ponúkajú nekonečný rad nápadov a umeleckých podnetov. Väčšina z nich však má horkastú príchuť plnú pochopiteľných obáv. Činoherná časť tohtoročného festivalu dunaPart v Budapešti bola toho dôkazom.

Na rumunsko-maďarskom fronte pokoj?

Otázky kultúrno-národnej identity a možnosti spolužitia rozličných etník si kládlo mladé rumunsko-maďarské zoskupenia Reactor v inscenácii 99,6%, ktorá získala cenu Halásza Pétera za inovatívny prístup. Dielo je pomenované podľa analýzy ľudskej DNA, ktorá tvrdí, že väčšina nášho genetického kódu má identický pôvod a len zlomok z DNA sa dá využiť/zneužiť na ideologicko-nacionalistické tvrdenia.

Diváci sediaci v kruhu v komornom podzemnom klube boli najskôr priamo konfrontovaní s osobnými príbehmi mladých ľudí. Väčšinu z nich charakterizoval autentický úvod, ktorý pozostával z reálnych osobných spovedí, ktoré sa v závere desivo prepojili s celospoločenskou situáciou. Publikum sa mohlo slobodne pýtať, reagovať alebo sa v prípade nezáujmu o daný príbeh pridružiť k ďalšej skupine vedenej iným performerom. Nasledovala séria hudobno-pohybových obrazov s faktografickými a etnologickými odkazmi na Trianonskú zmluvu z roku 1923, problematické vzťahy na rumunsko-maďarskom pohraničí či na málo rozšírenú minoritu Csángó. Tvorcovia sa dotkli aj turistického priemyslu, ktorý nerozvíja spoznávanie iných kultúr, ale ponúka len konzumné zážitky tých najpredávanejších prejavov globalizácie.

Formálnym inscenačným princípom 99,6% nebola naratívnosť ani zákonitosti dokumentárneho divadla, ale skôr hudobná fragmentarizácia, asociatívnosť scén a textu doplnená o hlasový komentár alebo projekciu. Množstvo východiskového materiálu a inšpiračných zdrojov tvorcovia síce nie vždy dokázali pretaviť do kompaktného umeleckého tvaru, no jeho ľahkosť a charizma účinkujúcich a vtipné vypointovanie väčšiny obrazov spôsobovalo, že aj napriek ťaživým témam mali diváci chuť sa zapájať.

Bonzáci vtedy a dnes

Hľadanie komunistických paralel s dnešnou politikou, ktorá mnohokrát pripomína Orwellov svet, zobrazil mladý dramatik a režisér Kristóf Kelemen. Inscenácia Observers, ktorá získala cenu za najlepší nový dramatický text a najlepšiu inscenáciu v kategórii nezávislého divadla, poukazovala na praktiky donášačstva a sledovania nevinných civilistov na vládnu objednávku. Kelemen modifikoval dokumentárne divadlo a archívnymi materiálmi tajnej služby sa len inšpiroval pri tvorbe vlastného príbehu, ktorý bol spletený z rôznych historických káuz a škandálov.

Polícia sa pre podozrenie zo špionáže rozhodne sledovať mladého Angličana, ktorý prišiel do Budapešti študovať filmovú akadémiu. Postupne sa ukáže, že do zámerov polície nie je zatiahnutý len on, ale aj jeho priatelia a známi. Režisér-dramatik vytvoril pomerne predvídateľnú schému, ktorá najskôr určila hranice medzi dobrými a zlými a pokračovala postupným upodozrievaním každého každým. Aj názov diela je eufemizmom: nejde o zdržanlivých pozorovateľov, ale o ctižiadostivých pankhartov, ktorí sa snažia získať kontrolu nad konaním druhých.

Inscenácia pracovala s obvyklými postupmi dokumentárneho divadla, ktoré reflektuje obdobnú tému – živá kamera ako symbol Big Eye, amatérske filmy zo 60. rokov navodzujúce atmosféru doby, predvídateľné zvraty, pri ktorých si každý chráni svoj chrbát a metaforické spovede protagonistov vo forme postmoderne zvolených piesní (Listen to Your Heart, Mocskos IDOK či maďarské šlágre). Aj napriek kombinácii neprogresívneho tvaru s tematikou, ktorá sa na javiskách objavuje pomerne často, išlo o presnú sondu do spoločnosti so zrozumiteľným odkazom: „Nebojte, nič netrvá večne.“

Neukorigovaná zlosť nemusí padnúť na úrodnú pôdu

Showcase nezávislej scény prezentoval aj niekoľko podstatne apelatívnejších varovaní, ktorých obsahová nasýtenosť by síce dokázala naplniť nejeden politologický traktát, no ich lokálne ukotvenie bránilo medzinárodnému divákovi stotožniť sa s reflektovanou témou. Ani maďarský bard rebélie Béla Pintér vždy neustriehol dávku frustrácie a zlosti zo súčasného stavu maďarskej súčasnosti. So svojou divadelnou skupinou prežil kultúrno-politický zosuv pôdy, ktorý sa zintenzívnil po druhom volebnom víťazstve Fideszu a oslávil už 20. výročie svojho fungovania.

Práve toto jubileum sa stalo ústrednou inšpiráciou pre inscenáciu Jubilee Talks, ktorá kombinuje humor divadla absurdity, vulgárne oplzlý politický kabaret, ľudovosť a hyperaktívne princípy dadaizmu. Za dlhým stolom sa najskôr odohrala simulácia talk show, počas ktorej dostávali herci a režisér súboru čoraz nevkusnejšie otázky od neschopného moderátora. Ten opakovane a nešťastne oslovoval Pintéra Viktorom. Pre diváka, ktorý nie je stálym fanúšikom tohto zoskupenia, bolo síce náročné pochopiť všetky narážky na predchádzajúcu tvorbu súboru, no tým sa jeho zážitok neznehodnotil. Jadro inscenácie totiž tvorili bizarné obrazy osláv „cholerického“ divadla, v ktorých despotický režisér utne hlavu neposlušným postavám. Ťažko zrozumiteľné metafory teda nie vždy presiahli ich lokálny charakter, medzi nánosmi špiny, hlasnej hudby a expresívnych kostýmov sa však objavovala aj túžba nadviazať medziľudský dialóg.

Princíp divadla na divadle sa stal efektívnym nástrojom, ako ukázať, že by sa divadelníci naprieč celým spektrom pôsobenia mali rýchlo zmobilizovať a udrieť proti spoločnému nepriateľovi. Aby sa zo stola v úvode inscenácie nestal bitúnok.

Koncertné mólo o inštitucionálnych motovidlách

Tohtoročný dunaPart uzavrela inscenácia The Issue, ktorej koncept vychádza zo základnej myšlienky a formy piesňovej hry Zoltána Kodályho Székelyfonó. Režisérky Dora Halas a Fruzsina Nagy vytvorili v sérii etúd založených na ľudových piesňach prierez situácií z každodenných prevádzok štátnych inštitúcií (napr. nemožné dovolávanie sa odpovedí na úrade práce, klientelizmus, byrokracia...). Vo forme koncertného a pompézneho módneho móla zobrazili životné situácie, ktoré vyplývali z konfliktov medzi individuálnymi potrebami a všeobecnými pravidlami či nariadeniami.

Postavy boli odeté v absurdných kostýmoch a stelesňovali neživé predmety a pojmy z kancelárskeho prostredia – lehotu, bloček, požiadavku, telefónnu búdku... Chóricky spievali piesne, ktoré boli kombináciou pôvodných ľudových skladieb či textov a dopísaných satirických veršov, ktoré dokresľovali danú situáciu. Forma inscenácie sa nemenila a ani negradovala, no v každom obraze tvorcovia dômyselne pracovali s rytmikou, hlasom, folklórnymi narážkami, výtvarnou a choreografickou obrazotvornosťou. Vyhli sa tak poúčaniu divákov a zároveň vytvorili dielo, ktoré bolo aj vo svojej imaginatívnosti komunikatívne. Veľká časť vtipov však bola pre človeka, ktorý nepozná maďarský folklór a ani problematiku jeho aktuálneho politického zneužívania, zakódovaná až príliš.

Namiesto záveru

Pre maďarských divadelníkov je náročné zápasiť s verejným povedomím, ktoré proti nim hucká súčasná vláda, keď tvrdí, že sú podporovaní nadnárodnou ríšou s ťažkou artilériou peňazí. Áno, 5. ročník maďarského showcasu nezávislého divadla a tanca finančne podporila Sorosova nadácia, ktorá sa vrátila do Budapešti, no i tak organizátori a prezentovaní tvorcovia stoja doposiaľ na tej najhoršej, priam existenčnej, križovatke. Mnohí sú závislí práve na obdobných festivaloch, na ktorých si ich môžu všimnúť medzinárodní producenti. Podujatie síce možno utrpelo na PR či tučných bulletinoch, no mnohé činoherné inscenácie nezanevreli na vážne posolstvo, ktoré reagovalo na aktuálne maďarské dianie. Niektorí tvorcovia už zrejme nemajú energiu na vysoké estétstvo a metaforickosť a radšej sa k publiku (zväčša tomu domácemu) prihovárajú priamo a politicky angažovane, s vlastným dramatickým textom prípadne len s útržkami z tlače a investigatív. Iní sa nemienia vzdať lokálnej údernosti, no poľahky tým môžu spôsobiť medzinárodné nedorozumenie. Tohtoročný dunaPart tak vo mne vzbudzoval viac občianske cítenie, než divadelné pôžitkárstvo.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Molnár, Jakub. dunaPart 2019 No.1. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 31.5.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1070.