Antigona bez návodu na použitie

Inscenácia Smrť Antigony združenia PORT je veľmi voľnou adaptáciou Sofoklovej tragédie, alebo skôr jej tém. Sleduje štyri roviny – politickú a ženskú, súkromnú a verejnú. Ale vo výsledku to tak jasné a jednoduché rozhodne nie je... Práve naopak, môžu prísť rozpaky a nejasnosti, ktoré nie je zrovna jednoduché analyzovať. Kto (alebo čo) je táto nová Antigona?

„My, autori tejto inscenácie, chceme, aby sa príchod do divadla stal aktom občianskeho aktivizmu. Diváci – občania prichádzajú do nášho divadla, aby prejavili občiansky postoj. Naša inscenácia nie je o umení...na javisku nie je Antigona. Je to Zuzana Psotková, košická herečka a aktivistka. Zároveň to ale nie je Zuzana. Je to Antigona.“ Takéto slová obsahuje „návod na použitie“, ktorý dostáva každý divák do ruky po príchode do divadelnej sály. Už pred začiatkom samotného predstavenia je mu teda jasne prezentované, aké témy tvoria centrum diela.

Je nepochybne vhodné, ak divadlo apeluje k občianskej mobilizácií a vyjadruje svoj postoj k aktuálnej situácii. Spoločensko-politické dianie v našej krajine sa posledné roky zdá byť celkom nezlučiteľné s mantinelmi zdravo fungujúcej demokratickej spoločnosti. Myslím, že nie je potrebné menovať kauzy a tragédie, ktoré sa udiali a dejú. Na Slovensku dlhodobo narastá nedôvera v štát a spravodlivosť, silnie polarizácia spoločnosti, extrémizmus, xenofóbia, frustrácia, a najmä túžba po zásadnej zmene, spoločensko-politickej očiste krajiny. Prejavom tejto túžby je aj viditeľná občianska aktivizácia a početné protesty. Na tieto javy istým spôsobom reaguje a či skôr odkazuje aj inscenácia Smrť Antigony.

Výrazne politicky ladeným symbolom sa tu stáva plachta s textom deklarácie Ústavy Slovenskej republiky, ktorá na záver inscenácie slúži Antigone ako pohrebný rubáš. Tento moment akoby prepájal v jej smrti akt verejný s aktom súkromným. Prítomnosť spomínaných tém však nevnímame iba v znakoch a detailoch, ale tvoria celé obsahové jadro diela. Skladá sa z koláže výpovedí šiestich žien na audiozázname, ktoré pohybovo ilustruje hlavná herecká predstaviteľka Zuzana Psotková. „Asistuje“ jej pri tom štvorčlenný mužský chór pripomínajúci mäsiarov/patológov. Počujeme krátke príbehy zo životov azylantky Ad Khadry, humanitárnej pracovníčky Emílie, obyvateľky Luníku IX. Aďky, tiež Anny – ženy po zmene pohlavia, mladej ženy Viki a napokon aj rozprávanie sestry a matky nezvestného novinára Paľa Rýpala. Spolu s politickou témou sa tak do popredia dostáva otázka postavenia ženy v našej spoločnosti, jej rozličných rolí, ale okrajovo aj podôb samotného významu pojmu – ženstvo/žena. Akcentuje sa potenciál ženskej sily a jej odhodlania čeliť danej životnej situácií.

Psotkovej javisková podoba Antigony smeruje skôr ku zástupnému znaku ideí, než k plnohodnotnej postave. Dôležitý prvok v inscenácii tvoria hliníkové kanvy na mlieko, ktoré herečka využíva nad rámec rekvizity. Priam ako ďalšieho javiskového partnera. Manipuluje nimi tak, aby vytvárali rôzne asociácie v závislosti na spomínané audio príbehy žien. Mužský chór sa do inscenácie včleňuje iba v niekoľkých momentoch, pričom cítime, že je jednoznačným nositeľom negatívnej, protichodnej sily voči prevažujúcemu ženskému elementu. Pravdepodobne ho možno interpretovať ako sprostredkovateľa kolízie ženského a mužského princípu, či sveta. 

Všetky témy, ktorých sa inscenácia Smrť Antigony dotýka, sú rozhodne dôležité a atraktívne, ale nemôžem sa zbaviť pocitu, že naozaj hovoríme iba o dotyku bez bohatšej a zreteľnejšej obsahovej výpovede. Inscenácia kĺže po ich košatom povrchu s občasným dôrazom na jatrenie citovosti, ale uniká jej adekvátne vyjadrenie téz a zámerov, ktoré sama popisuje v „návode na použitie“. V čom je Smrť Antigony občiansky aktivizujúca pre svojho diváka? To pre mňa, bohužiaľ, zostalo nejasné a nezodpovedané.

Bibliografický záznam: Ibsenova, Nora. Antigona bez návodu na použitie . MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 1.10.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1046.