4+4 dny v pohybu 2019 No.2: Cestou do skutočnosti

 Silke Huysmans a Hannes Dereere: Mining stories (foto T. Callemin) Silke Huysmans a Hannes Dereere: Mining stories (foto T. Callemin)Samira Elagoz: Cock, cock, who’s there? (foto archív S. Elagoz)Samira Elagoz: Cock, cock, who’s there? (foto N. Ekman)

V dramaturgii programu 4+4 dny v pohybu sa tento rok dali nájsť viaceré žánrové a formálne postupy. Popri princípoch site-specific, stand-up comedy, grotesky a pohybového divadla, tu malo zastúpenie aj dokumentárne divadlo. Medzi umne štruktúrované diela so silnou výpoveďou patrili belgicko-brazílska produkcia Mining stories a performancia fínsko-egyptskej umelkyne Samiry Elagoz Cock, cock, who’s there? Obe mali schopnosť udržiavať s divákom vnútorný dialóg, ktorý pretrváva aj dlho po skončení predstavenia.

Pamäť, politika a príbeh

Dvojica umelcov Silke Huysmans a Hannes Dereere zmapovala v Mining stories ekologickú katastrofu, ktorá sa udiala v oblasti Minas Gerais v roku 2015. Zrútenie priehrady v ťažobnej oblasti vtedy spôsobilo toxické znečistenie rieky a niekoľkých miest pozdĺž jej toku. Dvojica do oblasti bezprostredne po nehode vycestovala a začala zbierať audionahrávky výpovedí obyvateľov z regiónu, z ktorého Huysmans sama pochádza. V diele sú doplnené nahrávkami výpovedí akademikov z oblasti environmentalistiky, sociológie, politológie, ekonómie i miestnych politikov. V autentických zvukových záznamoch sa tak mieša emotívny náboj priamej skúsenosti s odťažitým, ale informačne relevantným komentárom odborníkov.

Dynamiku a rytmus performancie udáva priamo spôsob, akým sú nám nahrávky sprostredkované. Jedinou účinkujúcou je samotná Huysmans, ktorá vo svojej civilnej prítomnosti spúšťa jednotlivé nahrávky šliapaním na pedále umiestnené na zemi pred ňou. Po formálnej stránke je tento postup kľúčový, pretože udržiava našu pozornosť pri sledovaní akcie, ktorá závisí na schopnosti počúvať. Samplovanie nahrávok je spúšťané v istej významovej postupnosti. Zatiaľ čo prvá časť je zameraná skôr na obsah a informatívnu rovinu, postupne ju strieda abstraktnejšia časť. Tvorená je postupným zrýchľovaním zvukov a ich následnou kakofóniou, na základe čoho vzniká niečo ako hudobná kompozícia. Nesúrodosť akustickej zložky v kombinácii s choreografiou podporuje ťaživý charakter udalosti.

Zvolená forma audiodokumentu a spôsob spracovania pôvodného materiálu pritom ponúkajú informačne zhustenú formu zážitku. S nutnosťou preskakovať od jedného k druhému hlasu sa zrýchľuje aj pohyb Huysmans, ktorý sa postupne rytmizuje. Vďaka autentickosti nahrávok sa o udalosti dozvedáme z prvej ruky, na druhej strane, množstvo hlasov, ktoré nám ju približujú nezahŕňa komentár samotných tvorcov predstavenia. Tí ostávajú v role sprostredkovateľa informácie.

Striptíz duše

Ďalším dokumentárne ladeným kusom bola performancia Cock, cock, who’s there?, v ktorej bol naopak evidentný osobný vklad fínsko-egyptskej tvorkyne Samiry Elagoz. Tá už s dielom získala niekoľko ocenení – na festivaloch ImPulsTanz vo Viedni či Fringe v Edinburghu. Množstvo audiovizuálneho materiálu pre dielo Elagoz zbierala od roku 2015, kedy sa stala obeťou znásilnenia. Interpretka ponúka intímnu sondu do osobného výskumu sexuality a násilia, približuje cestu, ktorú podstúpila za účelom znovu nájdenia vlastnej ženskej sily a vyrovnania sa s traumatickou skúsenosťou. Tú paradoxne predstavuje excesívne stretávanie sa s mužmi na rôzne spôsoby, ktoré sledujeme prostredníctvom autentických videozáznamov.

Video materiál je premietaný v zadnom pláne scény, po zhasnutí svetiel. Elagoz zatiaľ sedí na stoličke, ktorá vypĺňa inak prázdny priestor. Projekciu strieda jej autentické rozprávanie – približuje v ňom ozdravnú cestu, ktorú dobrovoľne podstúpila. Pri pohľade na mladú ženu v blízkej a častej interakcii s cudzími mužmi sa ťažko ubrániť dojmu nebezpečia a pocitov odsudzovania za jej nerozumné ohrozovanie sa. Elagoz nám ukazuje naše predsudky, na základe ktorých máme tendenciu zakazovať krásnej a vyzývavo oblečenej žene konať podľa vlastného uváženia. Odrazu ju prirodzene ohrozuje faktor vzhľadu a pohlavia, za ktorý nenesie zodpovednosť. Divák je tak konfrontovaný s novým prehodnocovaním už beztak tabuizovanej témy. Vlastná skúsenosť performerky má zároveň ambíciu komentovať aj obecnú absurditu sklonu pripisovať ženám v podobných situáciách akúkoľvek zodpovednosť za utrpené násilie. Mužské reakcie sú podrobené drobnohľadu kamery a nepotrebujú komentár. Práve ony sú zároveň najčastejším zdrojom komiky, ktorá v performancii prekrýva výrazne pocity znechutenia a strachu z videného.

 

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Baková, Simona . 4+4 dny v pohybu 2019 No.2: Cestou do skutočnosti. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 27.5.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1045.