Monča, zastavila si vesmír...

Monika Potokárová

Monika Potokárová bola jednou z najvýraznejších hereckých osobností mladej generácie. Od roku 2016 bola internou členkou Činohry Slovenského národného divadla. Za výkon v inscenácii Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu získala ocenenie DOSKY, jej umenie ocenenil aj Literárny fond. Bola kolegyňou, kamarátkou, spolužiačkou...

*
Monča, len chceme, aby si vedela, že sa na Teba nikto nehnevá. Hovoríme o sebe ako o vnímavých, empatických a citlivých, no neviem, či je to tak celkom pravda, keď sme si nič nevšimli.

Keď si spätne vraciam všetky tie slová, pohľady, smiechy a škleby, uvedomujem si tú esenciu smútku medzi zubami. Všetci sa naháňame, náhlime, poháňame navzájom, za prácou, za všeličím a zdá sa, že je to všetko nanič. Najmä teraz. Zastavila si na chvíľu vesmír. Vychýlila si ho z osi. Železná tyč zaseknutá v mechanizme starých hodín. Kiežby len zo srandy.

Ale nič smiešne na tom nie je.

PS: Dlžím Ti ešte 3 eurá a 1 žúrku. Počkaj, prosím. 

Pozdravujeme Ťa.

Braňo Mosný a Silvia Soldanová

*
Monika bola uvarená z najlepších ingrediencií a darov, ktoré ako umelkyňa mohla mať. Jej prejav bol jasný a naliehavý. Nepoznám nikoho, kto na javisku miloval vášnivejšie, nikoho, kto by nenávidel bytostnejšie. Dívajúc sa na ňu na javisku, zabúdal som, že som divák. Obdivoval som ju ako kolega, aj ako kamarát. Jej presnosť, jej vycibrený cit pre pointu situácie. Byť v jej spoločnosti bolo vždy povznášajúce. Naše stretnutia sa vždy podobali na scény akoby vystrihnuté z francúzskej novej vlny. Koľko cigariet sme vyfajčili, koľko vína vypili a potom sme si varili jedlo z najabsurdnejších ingrediencií. Špagety s horčicou a sójovou omáčkou alebo zapekané vifonky. Boli to krásne časy.

Najdrahšia Monička, nejdem viac pátrať. Prepáč, že som sa ti neozval, ale nájdi tam kdesi Marienku, už isto bude vedieť, kde je dobrá kaviareň, a čakajte ma. Pamätáš sa, čo som ti raz povedal? Že si ako nemanželská dcéra Janis Joplin a Edith Piaf, ktorú potom vychovala Helena Bonham Carter. Ľudia sú nahraditeľní, géniovia nie. Budeš tu chýbať.

Tomáš Procházka

*
V poslednom čase som neraz viedla s niekým debatu o tom, akou zriedkavosťou je dnes v divadle vidieť herecký výkon, ktorý fascinuje, opantá diváka, presvedčí, že pre herca nie je len rutinným pracovným výkonom. Taký výkon, ktorý sa zapíše do pamätí ako niektoré kreácie hereckých legiend minulých dôb. Ty si minimálne niekoľko takých zážitkov sprostredkovala. A aj vtedy, keď si hrala menšie, menej zložité či zaujímavé postavy, si sa k tomu aspoň približovala. Je to už otrepané, ale ako Marta si bola hypnoticky presná, ako Žena v Jóbovi ohromne mnohovrstevnatá, vtipná i tragická zároveň, ako Lenka v Rivers si bola krásna, nežná a plachá, ale nie pateticky sladká, ako sestra Monika vo Fyzikoch si pôvabne zvládla byť grotesknou bábikou, ako Žiačka v Lekcii si vystihla absurditu tej postavy a dokázala si pre seba skrotiť neľahký jazyk vyžadujúci presnosť a precíznosť. Skrátka a dobre, rada som ťa videla na javisku. Ako kritičke si mi imponovala tým, ako prirodzene si pôsobila v takých odlišných rolách, že si netlačila na pílu, že si ešte nestihla skĺznuť k osvedčeným škatuľkám.

Zdá sa mi, že to bolo aj tým, že si v sebe mala zvedavosť, ktorá ťa nútila ňúrať sa v motiváciách postavy, zisťovať, čo je zač. Párkrát som ťa počula rozprávať o postave, ktorú práve skúšaš – podrobovala si ju veľmi dôslednej analýze, domýšľala si ju do dôsledkov, polemizovala s ňou i s režijným či dramaturgickým výkladom. Zdalo sa mi to nevšedné.

Myslím, že mnohí z tých, ktorí ťa poznali lepšie ako ja a stretávali častejšie, ťa zažili ako výbušné klbko emócií, ktoré si potrebovala vyventilovať, videli ťa ako jemnú bytosť, ktorú trápila akákoľvek neprávosť a krivda, vnímali ťa ako osobu vďačnú za názor, ako osobu štedrú (tie šaty, ktoré si mi tak nečakane darovala, rada nosím), prajnú, ako herečku profesionálnu, pripravenú, odhodlanú. Bola si bytosťou, s ktorou bolo dobré sa stretnúť, byť. Škoda, že už nebudeš.

Martina Mašlárová

*
Milá Monika... malá Monika... Mona!... Monča...
Silou hlbokých ľudí je hĺbka ich bolestí ukrývaná príliš hlboko.
A ňou nás na javisku zavádzajú, zrádzajú, očarúvajú, prekvapujú. Tou silou a tou bolesťou. Ako každú emóciu prežrú sebou, ako ju vtlačia do seba a ona si v nich potom žije a hlodá. Aj rozhlodá.
Čo je spúšťačom našich besov? Čo bolo spúšťačom tvojich besov?
Kde končili tvoje strachy... a kde začínala tvoja sloboda?
Nič napísané nemá zmysel. Aj vyslovené vyprchá. A nezmyselnosť zostáva.
Aby bolo dosť síl pre tých, čo prežili. Ostali. Ostali opustení. Aby sa neopustili.
Odpočívaj v pokoji, spievaj tam brutálne, hraj tam úžasne a...

Miriam Kičiňová

Rubrika: 

Bibliografický záznam: , . Monča, zastavila si vesmír.... MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 11.12.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1040.