MLOKi
Divadlo Petra Bezruče: Maryša (foto A. Ritterová). Festival Divadlo Plzeň 2019
Divadlo Petra Bezruče: Maryša (foto A. Ritterová). Festival Divadlo Plzeň 2019

Divadlo Plzeň vol. 4: Szomorú vasárnáp po plzeňsky a štyrikrát „ale“

Narastajúca úzkosť, hromada mŕtvol – len pohoda sviatočnej nedele nikde. Posledný deň hlavnej časti Medzinárodného festivalu Divadlo v Plzni patril rozhodne k tým najkrvavejším. Depresívny dojem, že tu dobre nebolo a zrejme ani nikdy nebude, sa niesol všetkými jeho kulisami aj aranžmánmi. Bodka za 27. ročníkom mala zostupné tendencie. Hoci najočakávanejšie zahraničné hviezdy prišli až v druhej polovici dňa, vysokú latku nasadil skôr kus na začiatku. Aj to má však svoje „ale“.

Silné ranné kafe

Hoci patrím do Marišinho fanklubu, som podozrievavá pri každej novej inscenácii hry o nej. O čom hrať Marišu tu a teraz? Čo s ňou vlastne urobiť? Preškrtať, reinterpretovať, aktualizovať? Tvorcovia Divadla Petra Bezruča sa držia v Mrštíkovcami predpísaných koľajach a na všetky moje otázky v zásade odpovedajú kladne. Nijako radikálne neupravujú, všetko nachádzajú v predlohe a predsa je ich Mariša iná ako ostatné. Je totiž Maríš plná až po okraj (a to nielen po okraj bazénika so suchým hrachom, ktorý scéne dominuje).

Najsilnejšie slovo aj reči má síce trojica mužov, v inscenácii ide však najmä o ženy. Režisérka Janka Ryšánek Schmiedtová číta Marišu ako podobenstvo o jednej z mnohých žien s podobnými osudmi. S príbehom tejto Mariše sa iba opakuje dobre známy scenár. Nešťastie sa tu prenáša z generácie na generáciu ako údel celého pohlavia, bez možnosti vyhnúť sa mu. V prostredí, v ktorom to tak vždy bolo a bude, je únikom skutočne iba tragédia, ku ktorej, ako vieme, Marišin osud speje. Cesta do oslobodzujúceho pekla je tu dláždená detailmi hereckej akcie, nežnými zámernými „zaváhaniami“, zámlkami či pohľadmi, z ktorých sú fanúšikovia interpretačných nuáns vo vytržení. Predsa však ostáva jedno podozrievavé „ale“. Akokoľvek v bezručovskej Mariši všetko sedí, ide „iba“ o veľmi dobré čítanie hry. Pri notoricky známej predlohe sa očakáva, že sa budú tvorcovia pohrávať s témami a podtextami. Nefalšovanej Mariši – here and now – chýba niečo viac.

Obedné menu: Hlava Sira Halewyna

Po psychologickej presnosti prišiel radikálny obrat – teatrálny mord. Domáce divadlo J. K. Tyla odohralo tesne popoludní Ghelderodov rozprávkovo-hororový príbeh o vraždiacom Modrofúzovi (Sirovi Halewynovi), ktorý má na svedomí celý rad žien. Samozrejme, až na poslednú z nich, tá naopak prinesie domov Halewynovu hlavu. Krvilačná dráma dostala v Plzni výtvarne rozšafný vizuál. Temný kraj ukrývajúci temné vášne svojich obyvateľov sa rozlieha na prázdnej, tmou zahalenej scéne (scénografia Lukáš Kuchinka). Ťaživú čerň pretínajú iba lúče svetla, svetelné body roztrúsené raz ako hviezdy na nočnej oblohe a inokedy pospájané do konkrétnych obrysov. Popri hre so svetlom sú v centre pozornosti postavy obyvateľov Ostrelandu, monštruózne, štylizované, s výrazným maskovaním, účesmi aj historizujúcimi kostýmami (kostýmy Jana Smetanová). Pôsobivosť výpravy po hlavu Sira Halewyna však končí práve pri tej scénickej výprave, teda vizuálne efektných obrazoch podfarbovaných priliehavou hudbou Jakuba Kudláča. Po tom, čo sa divoká Purmelende v závere popýši odseknutou hlavou nemenej podivného Sira Halewyna, uzavrie sa inscenácia ako kuriózna hracia skrinka, na ktorú si o chvíľu už nikto ani nespomenie.

Horká popoludňajšia cigareta

Kto pozná maďarského režiséra Mundruczóa vie, že sa má pred jeho predstavením obrniť. Ak náhodou tentoraz zabudol, pripomínali mu to všetky propagačné materiály aj útržkovité informácie od „zasvätených“, ktorí už inscenáciu Je ťažké byť bohom videli. Nikto nás však nevystríhal pred nezrozumiteľnosťou.

Očakávania, že inscenácia prinesie obrazy na hrane s drastickým severským krimi, sa naplnili, očakávania divadelnej senzácie už nie. Z inscenácie Divadla Proton nie je ťažké odčítať, že má ísť o facku pasivite, ktorej sme schopní, aj keď stojíme zoči-voči zverstvu. Jasnú indíciu ponúkajú tvorcovia už v úvode, keď sa návštevník infiltrovaný do miestnej spoločnosti žaluje, že tomu, čo zažíva, sa nedokáže iba nečinne prizerať, hoci taký je (po vzore novely bratov Strugackých) charakter jeho misie. Prostredie, do ktorého sa dostal, je skutočne skvostom hnusu – naturalistické obrazy zo života partie obývajúcej útroby kamióna zobrazujú týranie žien v mene násilných pornochúťok a úchylného videomanifestu, ktorý má zdiskreditovať akéhosi vysokopostaveného človeka. Drsné scény prestrihávajú bizarné odcudzovacie songy a situácie, v ktorých možno tušiť istý (aj keď prinajmenšom zvláštny) humor.

Z tejto kombinácie vnemov sa iba veľmi ťažko dešifruje, čo tvorcovia od diváka vlastne očakávali. Napriek snahe o enormný emočný nápor z inscenácie priveľmi trčí téza. Najvýraznejšie sa zaskvela hádam v momente výzvy, aby sa namiesto dievčaťa v kamióne obetovala niektorá z diváčok. Na plzenskom festivale sa dobrovoľníčka skutočne našla a na to herci v zásade nevedeli zareagovať. Infiltrovaný návštevník rieši nevydržateľnú situáciu masakrom, viacerí diváci skorým odchodom. Pravdepodobne je naozaj ťažké byť bohom, ale niekedy aj divákom.

Hip-hop trip na večeru

Základom inscenácie, ktorá prišla na záver hlavného programu plzeňského festivalu, je hip-hopová básnická skladba. Nezvyčajné žánrové zaradenie predlohy nie je v spojitosti s Dorotou Masłowskou (autorkou známou špecifickým literárnym jazykom) prekvapením, a pre tvorcov na čele s režisérom Grzegorzom Jarzynom bolo podnetom na hľadanie výsostne súčasnej scénickej formy. 

Inscenácia divadla TR Warszawa Iní ľudia rozpráva kaleidoskopický príbeh súčasnej Varšavy a jej obyvateľov na čele s Kamilom, ktorý sníva o vydaní hip-hopového albumu, no dovtedy buduje kariéru kšeftára a dílera drog. Aj v scénickej podobe je súčasnosť útržkovitá, nič sa nedá zachytiť úplne, každý vnem trvá iba niekoľko sekúnd. Herecká akcia prebieha paralelne naživo na javisku aj na niekoľkých projekčných plochách, ktoré evokujú displeje všadeprítomných mobilov. Vďaka mnohonásobnej projekcii je všetko adekvátne „roztekané“, prekryté prepiatymi vyumelkovanými filtrami alebo zvláštne surové. Čo na začiatku nadchne, nás však postupne spolu s nadmernou dĺžkou inscenácie prevalcuje a strácame schopnosť viezť sa na tejto vlne až do konca. O to viac sa potom nevieme zbaviť dojmu určitého moralizovania a miestami takmer generického hromadenia „neduhov” dneška. Či to platí aj pre Masłowskej text, to si bez poznania jeho prekladu netrúfam povedať. Dá sa skôr predpokladať, že pri prenose inscenácie do iného kontextu a jazykového priestoru došlo k obetiam.

 

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.