Tomáš Procházka: Momentálne nemôžem žiť na Slovensku

foto R. Drangafoto M. HančovskýSOMA (foto S. Lopato)A. P. Čechov / T. Procházka: Ľudia.Levy.Orly.Jarabice. (foto: Radovan Dranga)OEDIPUS REX (Mommie Dearest) (foto R. Dranga)Hey! Slováci / REQUIEM PRE PRIATEĽA (foto R. Tappert)zo skúšky inscenácie Heda Gablerová (foto T. Rychetský)

Režisér, autor, performer, drag queen, aktivista... Tomáša Procházku v našom priestore netreba špeciálne predstavovať. Isté obdobie ho bola plná scéna – nezávislá aj inštitucionálna, divadelná i tanečná. Potom sa presťahoval do Prahy a na rok sa tvorivo odmlčal. Stretli sme sa pri nedeľnej káve, 8. marca, na Medzinárodný deň žien a deň predtým, ako slovenskú kultúru ochromil koronavírus. Vraj sa chce presťahovať na Island, hnevá ho nedostatok priestorov pre nezávislé platformy ako je Miesto M, všetci sme Heda Gablerová a Slovensko by sa už mohlo spamätať...

Toto nie je prvýkrát, čo spolu robíme rozhovor, jeden vznikol v roku 2017 pre časopis Taneční zóna. Rozprávali sme sa vtedy o tom, že je pre teba príznačné hľadanie nových tvorivých postupov a princípov. Ako sa odvtedy zmenila tvoja umelecká cesta? Stále vyznávaš v tvorbe metódu pokus-omyl?
Celý môj život je pokus-omyl. Nikdy neviem, čo robím, prečo to robím a ako to dopadne. Pravda je, že sa cítim dospelejšie a zároveň pociťujem veľkú slobodu v možnosti objavovať veci. Akoby som mal oveľa menej mentálne zviazané ruky. Neznášam stereotyp a neviem si predstaviť, že by som robil projekt, ktorý by bol rana na istotu. Párkrát sa mi to stalo, ale vždy som sa začal nudiť a potom si to odniesli herci alebo ma rozniesla kritika. No napriek tomu, keď som chcel ísť za nejakú hranicu, často som sa zľakol alebo ma v tom jednoducho nepodržal tím či divadlo. Nejaká výhovorka sa vždy našla. Neviem, či je to tou tridsiatkou, ale teraz sa na svoje nadchádzajúce projekty pozerám celkom inak: buď ma za to ukrižujú a definitívne prestanem režírovať alebo budem vedieť, že na to naozaj mám. Vnímam to ako veľmi osamelú cestu – a to bez toho, aby som sa staval do pozície génia. No o čom inom to má byť, ak nie o tom, že stále kladieš nové výzvy sebe i divákovi.

Po dlhšom akčnom období, kedy si tvoril naprieč nezávislou scénou a súčasne si režíroval aj v klasických kamenných divadlách, si minulý rok takmer úplne vypol.
Tá ročná pauza bola aj preto, že som vyhorel. Nie je reálne, aby režisér robil desať projektov za sezónu, pretože nie je stroj. Mrzí ma, že niektoré projekty kvôli tomu utrpeli, zároveň to bola pre mňa taká facka. Uvedomil som si, že sa treba znova dostať do bodu nula a zistiť, prečo ma to vlastne úplne na začiatku bavilo. V tej fáze sa objavil Martin Talaga s projektom SOMA a s ďalšími performanciami, ktoré robíme v Prahe. A do toho všetkého prišiel drag. Možnosť byť v absolútnom spojení s publikom ako performer, bola pre mňa najobohacujúcejšia skúsenosť. Zrazu si uvedomíš, čo všetko dokážeš s divákmi urobiť, čo im vieš odovzdať, keď sa na teba pozerajú. Znamenalo to pre mňa redefinovanie vzťahu performer a divák, resp. režisér a divák.

Pred časom sme s Martinom Talagom mali na mloki.sk rozhovor, kde hovoril aj o jeho poslednom diele Total Eclipse of the Heart, ktoré je inšpirované práve fenoménom drag, resp. z neho priamo čerpá. Čo je drag v tejto chvíli pre teba, čo ti dáva – okrem spomínanej zmeny vnímania vzťahu medzi performerom a divákom?
Drag je forma sebavyjadrenia, hyperbola ženskosti alebo akéhokoľvek „jablka genderu“, s ktorým sa momentálne stotožňuješ. Moje alterego La Cuntessa mi pomáha dostávať sa z depresie a z momentálneho životného pocitu. Po každej šou sa cítim, akoby som absolvoval dialýzu. Zároveň si neviem predstaviť väčšiu oslavu života ako to, že partia udrbaných chlapov, nalíčená, v šteklách, tancuje a „lip-syncuje“ známe pesničky. Celá tá energia, ktorá ovládne priestor, atmosféra, že máš v piči, kto si čo o tebe v tej chvíli myslí, je jedinečná a vzácna.

V tvojej tvorbe sa vždy objavoval istý pocit nespokojnosti so spoločnosťou, ktorý sa miešal aj s osobnou rovinou. Predpokladám, že toto ťa stále celkom nepustilo... Ale je aj niečo konkrétne, čo aktuálne lemuje tvoju tvorbu?
Dlho som riešil tému identity a hľadania sa. A trilógia „Stratená generácia“ (patria sem inscenácie ĽUDIA.LEVY.ORLY.JARABICE. a OEDIPUS REX (Mommy Dearest), pozn. red.) ešte stále nie je uzavretá. Je to pre mňa veľmi osobná a veľká téma, nie však v tom starogréckom antickom zmysle „Poznaj sám seba“. Fascinuje ma skôr hľadať odpovede na otázky typu: Prečo sa na niečo hráme? Prečo vytvárame pred niekým ilúziu seba samého?

Podobné úvahy sa objavujú aj teraz, počas skúšania Ibsenovej Hedy Gablerovej. Ibsena som vždy neznášal, hnevalo ma, že pri zozname postáv uvádza všetky tie tituly pred aj za menom. Ale keď som dostal ponuku robiť jeho Hedu Gablerovú v Horáckom divadle v Jihlave, uvedomil som si, že som žil životom každej jednej z týchto postáv. Bol som chvíľu Heda, chvíľu Tesman, Lovborg, teta Julinka aj Berta či Elvstedová. V tomto období cítim, že divadlo je cesta, ako sa dostať z veľkej temnoty, ktorá vo mne je. Asi teraz v divadle hľadám svoju vlastnú katarziu.

V dnešnej dobe emancipovaných žien a hesiel typu „Všetci by sme mali byť feministkami“ môže Heda Gablerová ako dramaturgický výber budiť značné očakávania. Okrem toho, že si sa našiel v každej z postáv tejto hry, čo v nej vnímaš ako to aktuálne a závažné? O čom je „tvoja“ Heda?
Často sa o Hede Gablerovej hovorí ako o feministickej hre, ale pre mňa je skôr rozbitým zrkadlom tretej vlny feminizmu a jej ideálov. Heda chce, ale nevie čo. Heda túži, ale nevie po čom. Heda sa nudí, ale nevie z čoho. V tomto mi zapadla do mojej dramaturgie figúr „stratenej generácie“. Je až akýmsi zombíkom, ktorý sa ocitol v nenaplnenom a neperspektívnom manželstve, v situácii, kedy čaká dieťa, aj keď sama vie, že na materstvo nemá vlohy. A zároveň zistí, že muž, ktorého milovala totálnou iracionálnou láskou, našiel inšpiráciu a porozumenie v inej. Je to žena, ktorá chce pre niekoho niečo znamenať, chce niečo viac. Často na skúškach hovorím, že Heda Gablerová a Anna Kareninová bývajú na jednom sídlisku, ak nie v tom istom paneláku a určite spolu chodia na kávu. Kareninová sa tiež nemá na čo sťažovať, má postavenie, peniaze, muža, krásneho syna. Ale stále je tam prítomný hlad, pocit, že toto nie je cieľová rovinka. Heda nie je romantická hrdinka, na to je príliš múdra. Je to racionálne uvažujúca žena, ktorá vedome urobila nejaké rozhodnutia a s plnou vážnosťou za ne prijíma zodpovednosť. A to je možno niekedy viac, ako sa odsťahovať od manžela ako Nora.

Navyše v momente, keď z postáv z Ibsenovej hry odstrihneš pohlavia, nájdeš veľmi jasný príklad človeka, ktorý je uväznený. Chce ísť von, ale vie, že ho tam spáli slnko. Všetci sme Heda Gablerová v určitom období nášho života, kedy nevieme, kam ideme, čo máme robiť a netušíme, či je únik tou správnou cestou.

Tvoju cestu za osobnou katarziou si ešte pred Jihlavou začal príznačne v Žiline. Vo februári mal v Mestskom divadle Žilina premiéru zaujímavý projekt Hey! Slováci, ktorý sa skladá z troch jednoaktoviek na tému inakosti. Tvoja časť Requiem pre priateľa – opäť celkom príznačne – reflektuje témy dotýkajúce sa LGBTI+ komunity.
Či chcem alebo nechcem, mám s Mestským divadlom Žilina veľmi prepojený život. Je to divadlo, v ktorom som začínal, kde som urobil svoje najväčšie maléry a naopak pre niekoho možno moje najzaujímavejšie veci. Tam som sa učil základom, tomu, ako funguje inštitúcia divadla, aj keď opäť metódou pokus-omyl. Pôvodne som sa sem už po mojej „žilinskej trilógii“ vracať nechcel, ale napokon mi tento projekt pripadal ako dobrá bodka.

Keď sme sa s Edom Kudláčom rozprávali o koncepte celého projektu Hey! Slováci, nepripúšťal som žiadnu inú možnosť, ako spracovanie príbehu LGBTI+ aktivistu Dušana Veselovského. On bol tým typom aktivistu, ktorý bol vždy v prvej línii, išiel s kožou na trh, čo bolo neuveriteľne inšpirujúce. Zároveň si myslím, že tento príbeh sa mal rozprávať práve v Žiline, a to z viacerých dôvodov. V čase, keď bývalá ministerka kultúry Ľubica Laššáková stopla dotácie pre LGBTI+ projekty, sa viaceré inštitúcie rozhodli zo solidarity vyvesiť dúhovú vlajku. Existuje dôvodné podozrenie, že požiar na Stanici Žilina-Záriečie bol práve reakciou na ich vyvesenie dúhovej vlajky. A to nie je OK. A nie je OK, že sa tieto veci dejú v 21. storočí. Vyvesenie a následné zvesenie dúhovej vlajky na Mestskom divadle zároveň považujem za absolútnu zbabelosť a pokrytectvo, preto som sa potešil, že sa divadlo rozhodlo tento prešľap napraviť projektom Hey! Slováci. Celý text vznikol v plnej spolupráci s dramaturgičkou a hercami a je tvorený na základe citácií z rozhovorov s mojimi kamarátmi, ktorí Dušana poznali.

Na našej divadelnej scéne sú inscenácie s LGBTI+ tematikou stále skôr raritou, odhliadnuc od tvorby Divadla NOMANTINELS, ktoré má však jasne vyhranený divácky okruh.
Často sa stretávam s názormi typu: načo o tom hovoriť, prečo? Práve pokiaľ sa o tom bude hovoriť čo najviac a prostredníctvom autentických príbehov, tým skôr si spoločnosť uvedomí, že je to úplne normálne. Hlavne teraz, keď sme po voľbách prešli z dažďa pod odkvap a v aktuálnej vládnucej strane OĽANO nájdeme celé stádo inkvizítorov. Sme na najlepšej ceste dostať sa k poľskému modelu vyhlasovania LGBT free zón. Mám veľký strach najmä o našu LGBTI+ mládež a to aj v súvislosti s príbehom Gabriela Švábenského, ktorý mal síce neuveriteľne úžasnú rodinu, ale vyrastal v spoločnosti, v ktorej sa na neho neustále niekto pozeral ako na omyl.

Je naozaj veľmi smutné, že emblémové divadelné inštitúcie na Slovensku tieto témy vôbec neriešia. Takýchto textov je pritom neúrekom a sú kvalitné. Obsahujú posolstvá a jasné odkazy pre spoločnosť aj pre politikov o tom, ako môže kultúra vzdelávať. Zároveň by určite pomohlo, keby sa viacero umelcov verejne prihlásilo k svojej orientácii, aj keď je jasné, že internety by ich roztrhali. Ale chceme sa naozaj stále hrať, že jediný homosexuál na Slovensku je Richard Stanke? Aj toto je jeden z dôvodov, prečo momentálne nemôžem žiť na Slovensku a prečo tu nevidím ani svoju umeleckú budúcnosť – pokiaľ sa u nás naozaj niečo zásadné nezmení a nepohne dopredu.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Cvečková, Katarína. Tomáš Procházka: Momentálne nemôžem žiť na Slovensku. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 25.10.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1093.