SPIELART očami privilegovanej (neskúsenej) bielej ženy

Festival SPIELART, ktorý sa už od roku 1995 koná v dvojročných intervaloch v nemeckom Mníchove, sa vo svojom programe tentokrát zameral na tvorbu krajín vzdialenej Afriky a Ázie. Výrazne farebný vizuál festivalu odzrkadľoval rôznorodosť, ktorá vládla v zastúpení množstva krajín v programe, ale aj v témach, o ktorých umelci vypovedali, či v ich formálnom spracovaní. Kombinácia sýtych farieb okrem toho evokuje aj akúsi exotiku, príznačnú pre africké, či ázijské národy. Tak to prinajmenšom vnímam ja: biela žena, Slovenka, alebo (ako sa sama rada vidím) Európanka, ktorá nikdy svoj rodný starý kontinent neopustila a všetko, čo o zvyšku sveta vie, sa dozvedela len sprostredkovane.

Tento festival ma vytrhával zo zabehnutých koľají v mnohých smeroch. Taký intenzívny pocit, že s tým, čo ľudia okolo mňa hovoria, sa absolútne nedokážem spojiť, som nezažila už dávno. Počas mojej párdňovej návštevy SPIELART-u som sa zúčastnila niekoľkých predstavení, prednášok, čítaní a diskusií. Môj pobyt sa niesol v znamení objavovania, učenia sa a aj neustáleho googlenia v snahe doplniť chýbajúce kúsky v puzzle s názvom Svet. Africkí aj ázijskí umelci ma dennodenne atakovali umeleckými reflexiami tém, ktoré sú pre nich dôležité a aktuálne, no o ktorých som sa ja, diváčka nedotknutá veľkým svetom, iba postupne dozvedala a pokúšala sa obsiahnuť svojím rozumom, či (keď to inak nešlo) aspoň zmyslami.

Hneď prvý večer som videla predstavenie indickej divadelníčky Malliky Taneja s názvom Rukaawat ke liye khed hai (Sorry for the interruption). Taneja spolu s javiskovým partnerom prostredníctvom takmer hodinového behu po scéne reflektuje neschopnosť tela/subjektu pochopiť zmysel sveta, v ktorom sa ocitá a jeho snahu napriek tomu v ňom naďalej existovať. Aké príznačné! Hoci zvolená forma performancie bola veľmi strohá a značne nedivadelná (okrem kratšej poslednej scény tvoril celé predstavenie naozaj iba neúnavný beh), fyzické stelesnenie beznádeje bolo naozaj silným komunikačným prostriedkom. Po pomerne dlhom čase začali herci v behu spomaľovať a zadýchane opakovať vety: „Som veľmi unavená/ý..“ a „Nevládzem. Už nemôžem...“. Ich fyzická vyčerpanosť nadobudla ťaživý rozmer, ktorý korunovala záverečná scéna. V nej si obaja prevliekli tričká cez tváre a fixkami na ne nakreslili pár prázdnych očí a veľký úsmev. Rezignovali? Navliekajú si konformné masky, a tým sa, v zmysle názvu, ospravedlňujú, že si dovolili priznať zlyhanie a vyčerpanie, že si dovolili vypadnúť zo „životného behu“? Okrem toho som stále uvažovala nad tým, koľko odkazov mi uniklo práve preto, že nie som oboznámená so životom a reáliami v Indii. Je škoda, že vágnosť javiskovej formy dávala priestor až priširokému rozpätiu možných interpretácií, čím zahmlila zámer tvorcov. Toto predstavenie tak v konečnom dôsledku predznamenalo atmosféru, v ktorej sa niesli moje mníchovské dni.

Počas druhého festivalového víkendu prebiehala špeciálna programová časť s názvom Crossing oceans. Venovala sa témam spojeným s následkami európskeho kolonializmu, medzi ktoré patrí aj politika apartheidu. V rámci nej umelci reflektovali aj vplyv týchto historických udalostí na hodnotu a význam černošského tela, ku ktorému pre otroctvo a preto, že ľudia černošskej rasy patrili k nižším sociálnym vrstvám, často príslušníci „nadradenej“ bielej rasy pristupovali ako k objektu, či dokonca ako k akejsi komodite. Okrem performancií väčšinu programu tvorili rôzne panelové diskusie rozoberajúce pomerne zložité otázky nachádzania a definovania vlastnej identity, či vplyvu historických tráum na súčasné spoločnosti. Mnohým diskusiám, žiaľ, akoby chýbal hlbší kontext a snahou o vysokú fundovanosť organizátori odstrašili aj samotných diskutérov (vo väčšine prípadov šlo o umelcov vystupujúcich na festivale). Miesto výpovedí smerujúcich k spoločným záverom som tak zachytávala skôr jednotlivé myšlienky a názory, ktoré rôznorodo reagovali na diskutované témy. Spomedzi rečníkov ma zaujala najmä Sethembile Msezane, mladá umelkyňa z Juhoafrickej republiky, ktorá v rámci svojej umeleckej praxe upozorňuje na absenciu černošských žien vo verejnom priestore. V sérii performancií s názvom Public Holidays túto tému rozvinula aj smerom k reflexii koloniálnej éry a jej pozostatkov v dnešnej Juhoafrickej republike. Takým bola napríklad socha Cecila Rhodesa, niekdajšieho predsedu vlády Kapskej kolónie, ktorá ešte donedávna stála pred univerzitou v Kapskom Meste. V rámci performancií sa Msezane postavila na špecifické miesta verejného priestoru v kostýme odkazujúcom na jej pôvod (juhoafrická provincia KwaZulu-Natal). Presnú pozíciu pritom volila vždy tak, aby vytvorila kontrast medzi ňou, ako symbolom pôvodného afrického obyvateľstva, a (post)koloniálnymi reáliami súčasnosti.

Mladým zjavom na juhoafrickej umeleckej scéne je aj poetka a divadelníčka Koleka Putuma, ktorej debutová zbierka básní zaznamenala veľký úspech a dokonca bola zaradená do univerzitných učebných osnov. Charizmatická umelkyňa predstavila svoje básne a v spojitosti s nimi rozprávala aj o tom, že mnohé témy týkajúce sa sexuálnej orientácie, vzťahov a náboženstva sú v jej krajine stále tabuizované. Prostredníctvom svojej tvorby reflektuje tieto obmedzenia a predstavuje hlas novej generácie pripravenej bojovať proti zastaraným konvenciám a úzkoprsým zákazom. Čoraz výraznejšie som si začala uvedomovať rozdiely medzi mnou a spomenutými umelkyňami – hoci sme približne v rovnakom veku, naše životné kontexty sú úplne odlišné. Bielych žien je okolo mňa fúra, v spoločnosti máme pomerne silné zastúpenie (ženy zastávajú aj vysoké politické funkcie, prezentujú a realizujú sa v mnohých odvetviach od priemyslu po umenie). A hoci sme (zatiaľ?) v praxi úplne nedosiahli rodovú rovnosť, záver je jasný: pokiaľ ide o práva a slobody, nežije sa mi až tak zle. Vlastne sa mi žije dosť dobre.

Napriek tomu, že som v istých momentoch mala pocit, že nielen ja, ale aj celý festival sa stráca v priehrští prezentovaných tém a problematík, nemôžem a nechcem popierať jeho význam. Pozoruhodná je z môjho pohľadu najmä motivácia organizátorov poskytnúť priestor umeleckým projektom z krajín, ktoré sú nám Európanom ešte stále vzdialené. Priamy stret s odlišnými kultúrami, s ktorými však často zdieľame podstatnú časť histórie, je najlepším spôsobom ako začať kriticky nazerať na náš európsky naratív v oblasti dejín, ale aj súčasného stavu sveta. A pokiaľ ide o mňa, stále cítim veľké nedostatky vo svojich znalostiach, ale prinajmenšom som už poučená o svojej nevedomosti. A to je, myslím, dosť konštruktívny začiatok.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Forkovičová, Barbora . SPIELART očami privilegovanej (neskúsenej) bielej ženy. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2017. [cit. 11.12.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/811.