MLOKi
PND: Moral Insanity (foto archív festivalu Nová dráma/New Drama)
PND: Moral Insanity (foto archív festivalu Nová dráma/New Drama)

Príliš rozdrobená Nová Dráma/New Drama 2019

Festival Nová Dráma/New Drama sa už niekoľko rokov snaží v slovenskom divadelnom kontexte uchopiť podstatu toho, čo „nová dráma“ je. Ani tohtoročná dramaturgická rada však nepriniesla jednoznačnú odpoveď, ale opäť vybrala skôr obsahovo i formálne odlišné inscenácie. Najviac pritom zarezonovali tie, ktoré svojím spoločensko-politickým akcentom priamo reagujú na súčasnú dobu: Moral insanity, Americký cisár a Náš človek.

Monodráma Petra Brajerčíka Moral insanity v réžii Júlie Rázusovej, ktorá získala na festivale cenu Grand Prix 2019, nastavila provokatívne zrkadlo predsudkom súčasnej spoločnosti a jej vyvyšovaniu sa nad všetko iné a cudzie. Inšpiráciou pre tvorivý tím z Prešovského národného divadla sa stala kniha Pražský cintorín od Umberta Eca. Brajerčík stojí uprostred poľa kapustných hláv ako strašiak a bojuje so svojím oblečením, ktoré mu je pritesné a obmedzuje ho – rovnako obmedzené sú i názory a presvedčenia človeka z ľudu, ktorého reprezentuje. Herec chrlí zo seba obvinenia a nadávky a nešetrí nikoho, žiadny z národov, či už sú to Francúzi, Nemci, Česi či my, Slováci. Následne ukazuje dokonalú mediálnu manipuláciu a pohrávanie sa s vytváraním verejnej mienky. Na povrch sa vyplavuje morálne šialenstvo, v ktorom ľudia strácajú schopnosť vidieť vlastné chyby a namiesto toho sa vyvršujú na iných. Moral insanity predstavuje moderne spracované a intelektuálne náročné dielo, ktoré hovorí o nenávisti, xenofóbii a upozorňuje na to, že i dnes sa môžu zopakovať najväčšie hrôzy z minulosti. Práve takto by mohla vyzerať nová dráma – útočiť na naše skamenené predstavy o fungovaní sveta a nútiť nás k premýšľaniu a prehodnocovaniu.

Inscenácia Americký cisár (Divadlo Pôtoň a Štúdio 12) otvorila aktuálnu tému migrácie s obhliadnutím sa do minulosti, námetom bol masový odchod ľudí z oblasti Haliče do Ameriky na prelome 19. a 20. storočia. Tak ako i dnes mnohí utečenci, aj oni sa snažili dostať preč z biednych životných podmienok. Umelecký tím na čele s režisérkou Ivetou Ditte Jurčovou vytvoril na základe knihy rakúskeho spisovateľa a reportéra Martina Pollacka unikátnu existenciálnu atmosféru s výrazne zemitým koloritom. Ťaživosť osudov jednotlivých dedinčanov je zvýraznená aj prostredníctvom tesnej blízkosti hercov a divákov. Z bočných strán totiž diváci obklopujú obdĺžnikový hrací priestor vyplnený hlinou, ktorá symbolizuje spätosť s domovinou. Na niekoľko projekčných plátien zavesených za divákmi (ktoré ich tak uzatvárajú do celkom úzkeho priestoru) sa paralelne premietajú historické čiernobiele zábery skutočných obyvateľov Haliče. Nejde tu však len o dokumentárne divadlo. V intímnom prostredí môže publikum prežívať ľudské osudy, ktoré často viedli aj k tragédiám. Dochádzalo k nim z nevyhnutného rozporu medzi nádejou a až naivnou vierou v lepšiu budúcnosť v Amerike a následnou drsnou realitou. Tá často znamenala zlé pracovné podmienky a s nimi súvisiace choroby či alkoholizmus. Adaptácia Michala Ditteho spomína aj rôzne dobové reálie ako napríklad nevzdelanosť a negramotnosť vysťahovalcov a ich slepú dôveru v to, že „v Amerike ležia na zemi pohodené doláre“. To, ako hlavná postava Mendel Beck padol do rúk priekupníkom, je situácia, ktorá má jasné paralely aj v súčasnosti. V mnohých krajinách dodnes dochádza k vykorisťovaniu a zotročovaniu ľudí.

Inscenácia Náš človek Divadla ASTORKA Korzo ‘90 v réžii Jána Luterána ukazuje nadčasový príklad korupcie a ochoty nechať sa podplácať. Tento neduh sa pritom netýka len politikov, úradníkov, ale aj obyčajných ľudí, ktorí za drobné dary okamžite zabúdajú na morálku. Režijno-dramaturgický tím Miro Dacho a Ján Luterán (ktorí sú zároveň aj autormi textu) sa zameral na príbeh „kráľa Oravy“ – funkcionára a podnikateľa, ktorý počas obdobia socialistického režimu štedro obdarovával vysokopostavených ľudí a rozkrádal peniaze miestneho podniku. V druhej časti inscenácie dochádza k výraznej zmene scénografie i posunu do súčasnosti – prostredie podniku sa mení na múzeum korupcie, ktoré by sme na Slovensku pokojne mohli aj v skutočnosti zriadiť. „Exemplárov“ by sa doňho našlo určite dosť, stačí si raz za čas pozrieť správy. Snahu inscenátorov o aktualizačný moment dokazujú aj záverečné videonahrávky na tému korupcie, v ktorých sa objavujú známe slovenské osobnosti. Ich vyjadrenia neznejú vonkoncom optimisticky. Okrem iného smutne konštatujú, že korupcia na Slovensku je veľmi hlboko zakorenená.

V rámci tohtoročného programu zaujala témou aj inscenácia textu Lucy Prebble Vedľajšie účinky, ktorá priniesla polemiku o užívaní či odmietaní antidepresív. Na škodu však bolo, že dramaturgická rada do výberu nezaradila herecky i režijne kvalitnejšiu inscenáciu Slovenského národného divadla, ale oslovila Mestské divadlo Žilina. Prekvapivým výberom bola aj inscenácia Vodka a chróm (sestričky, pacienti, doktori a disidenti) Divadla GUnaGU v réžii Viliama Klimáčka. Niežeby témy novonadobudnutej slobody po nežnej revolúcii, prezliekania kabátov, osobnej čestnosti i vlastného zlyhania neboli aktuálne, kabaretno-hudobná forma však premeny spoločenských udalostí ukazovala často so zbytočne prvoplánovým humorom.

Festivalu by určite pomohlo užšie špecifikovanie toho, ako by mala dnes vyzerať nová dráma, alebo čo si pod týmto označením predstavovať. A s tým súvisí aj aký kľúč zvoliť pre výber jednotlivých inscenácií. Či objavovať nové scénické formy, alebo skôr prinášať pálčivé a originálne témy. Tento rok bol napríklad veľký priestor v sprievodnom programe venovaný ochrane životného prostredia – konala sa medzinárodná konferencia o ekologických otázkach a environmentálnych problémoch v divadle a performancii. Škoda, že sa aj hlavný program s touto témou nijako nesnažil prepojiť.