MLOKi
As Long As Holding Hands (foto: Branislav Grebeči)
As Long As Holding Hands (foto: Branislav Grebeči)

NuDanceFest 2018 očami Mareka Godoviča

V polosne tancovať bytom uprostred noci

Pri pohľade na záhadné úsmevy tanečnice Terezy Ondrovej a jemne zahanbeného, ale pritom svojsky extrovertného tanečníka Petra Šavela v ich performancii As Long As Holding Hands divák nadobudne dojem, že sa ich vzťah na javisku bude pohybovať len v rovine vtipkovania, parodizovania a podpichovania. Vyzerá to navyše tak, že pôjde o ďalšiu variáciu témy láska, ktorých sa v tanečných kruhoch nachádza toľko, že sa stávajú súčasťou jednej masy vopred čitateľných pohybov. Sú si toho vedomí aj samotní performeri, ktorí na to upozorňujú pri úvodnom vzájomnom predstavovaní. A nezabudnú preto pripomenúť, že obaja partneri sú už zadaní.

Postupne vytvárajú variácie na rôzne podoby romantického vzťahu. Performanciu môžeme vnímať aj ako intímne rýchle spoznávanie sa partnerov, ktorí sa ako priatelia poznajú už dlho. Vzájomné predstavovanie oboch protagonistov sa pohráva s trápnosťou, ale zároveň pôsobí rozmarne hravo. Priestor kaviarne A4, do ktorého sa kvôli technickým problémom predstavenie presunulo, priniesol performerom isté tvorivé hranice. Čiastočne však otvorený priestor duet paradoxne zintímnil a vyzdvihol drobné nuansy. Tvorcovia pracovali tiež s architektonickými špecifikami kaviarne (využili dvere do zásobovacej miestnosti či svietiaci nápis Núdzový východ). Aj Tereza Ondrová aj Peter Šavel majú blízko k (seba)irónii a k pohybovej komike. Už pri usádzaní divákov sa od seba nepohnú ani kúsok. Vzniká tak doslova zakliesnenie, v ktorom jeden z partnerov trpí a druhý sa cíti dobre alebo naopak.

Diváci sa dostávajú takmer až do postele oboch performerov. Intenzitou atmosféry by sa dal ich vzťah prirovnať k čilskému filmu V posteli Matíasa Bizeho alebo k španielskej Poslednej noci v Ríme od Julia Medema. Za krátky čas obaja predstierajú emócie, ktoré partneri zažívajú v mnohoročnom vzťahu. Zobrazujú napríklad túžbu, ktorú symbolizuje neustála komunikácia medzi telami, dotykmi či pohľadmi oboch tanečníkov. Ironický úvod a predstavovanie samých seba prezentujú formálne, ale s potrebnou nadsádzkou. Obaja tanečníci sa dobre poznajú, a tak nemusia pred sebou nič predstierať. Práve naopak, môžu znovu objavovať vlastné emócie, o ktorých navzájom už predtým tušili. Sami seba prekvapujú a hrajú, že sú prekvapení. Emócia ich hádže zo strany na stranu. Po emočných otrasoch sa môžu otriasť a pokračovať ďalej. Diváci toto pnutie a ochabovanie, nával emócie a jej následný útlm sledujú z bezprostrednej blízkosti, a preto je pre nich táto „posteľná“ performancia nielen emočne, ale aj fyzicky blízka.

Pozrieť sa umelcom na prsty

V programe NuDanceFestu sa často objavujú aj performancie, ktoré hraničia s rôznymi druhmi umenia. Tento rok pozvala dramaturgia festivalu netradičný projekt viacerých tvorcov, v ktorom sa každý snaží zo svojho pohľadu vytvoriť určitý typ umeleckého artefaktu. Suvenír je performancia založená na umeleckej interdisciplinárnej diskusii. Námet tvorcovia prevzali z projektu Souvenir britského umelca Alastaira McNeilla, ktorého topoľčiansky priestor Nástupište 1-12 prizval k spolupráci v počiatočnej fáze projektu. Kultúrne centrum sa už niekoľko rokov v netradičnom priestore podchodu sústreďuje predovšetkým na vizuálne umenie a presahy do iných umeleckých druhov. Princípom projektu Suvenír nie je to, že by protagonisti rôznych odborov (od výtvarného umenia cez architektúru, zvukový dizajn až po súčasný tanec) rozprávali o svojich zážitkoch na tému suvenír.

Performancia je skôr dialógom o myslení či dialógom myslení. V úvode prebieha nenútená diskusia o bežných stretnutiach umelcov, vtipných zážitkoch i rozpakoch zo začiatku. Inak sa na tvorbu a svet díva výtvarníčka Zuzana Novotová-Godálová, inak tanečník Tomáš Danielis či vizuálny umelec Jakub Pištek (nové médiá), architektka Eva Andrašová, poetka Zuzana Husárová alebo grafická dizajnérka Mária Čorejová. Zaujímavý nápad a jeho realizácia môžu pomôcť divákom pochopiť súčasné umenie, porozumieť tomu, ako umelec myslí, ako sa mu darí či nedarí naplniť svoje predstavy. Postupne sa performeri od stola dostávajú do priestoru, aby sa improvizáciou predstavili všetci zúčastnení umelci. Záver perfomancie vyvrcholí krátkymi osobnými spoveďami tvorcov o skúsenostiach, ktoré im projekt dal. Vzájomná konfrontácia viacerých umení samozrejme nie je nová, ale Suvenír predovšetkým v druhej časti zachytáva okamih tvorby. Je škoda, že s konceptom tvorcovia ďalej nepracujú a nezaznamenávajú cestu, kam sa tvorivo posunuli. Predstavenie po druhom videní síce nadobúda črty zohranosti v banalitách života, nie je však také prirodzené ako pri prvom pozretí.

Po oboch stranách jednej reality

Vrcholom festivalu bola spolupráca kanadskej performerky Clary Furey a slovenského tanečníka Petra Jaška, ktorá vyústila do projektu Untied Tales (The Vanished Power of the Usual Reign). Už začiatok performancie je kontrastom subtílnosti a rozsiahlosti priestoru, v ktorom dominuje biela farba. Obaja tanečníci ležia na zemi, jeden obrátený k divákom tvárou a druhý topánkami. Postupne, s minimalistickým pohybom, rozpletajú ich snovú skúsenosť, ktorou sa snažia ohmatať realitu, a pritom si tiež sústredene chrániť svoj svet sna. Performancia je silnou a podmanivou štúdiou jedného vzťahu. Performeri vytvárajú priam wilsonovské obrazy, ktoré obsahujú hĺbavosť a nostalgiu a aj napriek svojej temnote nepôsobia pateticky. Obaja účinne pracujú s tichom, jeho premenou v priestore, s pauzou a so stíšením, aby následne spolu so psychedelickou hudbou zobrazili niečo až fatálne priame. Dramatické zlomy sa dejú kdesi pod povrchom. Tanečníci sa pohybujú na hranici reality a fikcie, sna a bdenia. Strácajú sa a objavujú navzájom. V presvetlenom priestore vytvára horizont výrazná biela plocha. Tanečníci, stratení v priestore, zobrazujú vzťah dvoch ľudí, ktorý je založený na blúdení.

Performancia vzbudzuje zvedavosť a zároveň divákov dostáva do stavu polobdenia. Sústredenosť, ktorú si obaja partneri navzájom venujú, a pomalosť pohybov napomáhajú divákom dostať sa do atmosféry spánkového rituálu, ale zároveň si tiež vyžaduje zvýšenú dávku pozornosti. Hudba rozpútava podvedomé besnenie. Tajomstvo sa derie na povrch, aby jeho sila následne ohlodala oboch protagonistov na kosť. Tí si vystačia s prázdnym priestorom, v ktorom naznačujú ďalší mikropriestor ‒ platónsku jaskyňu, do ktorej sa utiekajú.

Duet pracuje s tajomstvom, rituálnosťou aj s premyslenou tanečnou technikou. Untied Tales Clary Furey a Petra Jaška sú vyabstrahovanými snovými emóciami z príbehov, ktoré prežívame v bdelom stave. Zostáva po nich niečo abstraktné, čoho obrysy spoznáme len vtedy, ak v reálnom živote narazíme na situáciu, ktorá nám tieto pocity pripomenie.

O čom sníva nastupujúca generácia tanečníkov

Festival dal tento rok priestor aj novej generácii tanečníkov. V rámci večera Nové tváre súčasného tanca sa so svojimi sólami a s jedným duetom predstavili nádeje slovenského a českého súčasného tanca.

V sóle Shalakho tanečnice Tiny Afiyan Breiovej síce nechýbala energia, ani presná technika a plastickosť tanečného prejavu, ale dramaturgicky a tematicky pôsobilo sólo skôr ako ukážka pohybových daností tanečnice, než ako ucelený tvar. Chýbala mu väčšia nosná myšlienka a tanečníčkina spontánnosť či bezuzdnosť tanečného prejavu (v dobrom slova zmysle) pohltili akýkoľvek ďalší vnem. 

Duet POKOJ Č.F44,81 patril k vrcholom večera. Tanečnice Monika Častková a Helena Ratajová, absolventky Duncan Centra a študentky HAMU, vynaliezavo pracovali s celou plochou Štúdia 12 aj s jeho architektonickými špecifikami, ktorým sa z technických príčin museli narýchlo prispôsobiť, a tým museli tiež využiť potrebnú dávku improvizácie. Obe tanečnice majú už za sebou niekoľko tanečných inscenácií, čo je zrejmé aj z dramaturgie ich spoločného duetu. Performerky tu pracovali s témou spolužitia, intimity, ale aj konfrontácie medzi dvomi ľuďmi, ktorí zdieľajú rovnaký priestor. Ich izba je surreálnym laboratóriom, v ktorom snívajú, prežívajú, zabúdajú. Prevláda tu túžba dostať sa von a už sa nevrátiť. Tanečnice využívajú všedné situácie a každodenné predmety: stoličky či vianočné svetielka, ktoré rámcujú priestor a na chvíľu vytvárajú takmer rodinnú atmosféru očakávania a radosti. Drobné bizarné situácie na pozadí s hypnotizujúcimi zvukmi a hlasmi vytvárajú dojem stavu mysle pred spánkom. Situácie síce nie sú ľahko zrozumiteľné, ale je v nich cítiť premyslenú koncepciu, do ktorej performerky diváka ponárajú.