MLOKi

Najvyšší čas spoznať ľudí s PAS

V roku 2014 český novinár Petr Trešňák dostal novinársku cenu Psychiatrickej spoločnosti za článok Děti úplňku, v ktorom opisoval život rodiča dieťaťa s ťažkou deštrukčnou formou autizmu. O tejto téme natočil aj rovnomenný film. Najzarážajúcejšie na ňom je, ako málo sme – zvlášť na úrovni štátu – pripravení čeliť výzvam, ktoré prináša čoraz bežnejšia forma inakosti, zvaná neurodiverzita. (Týmto odborne znejúcim a trochu záhadným výrazom sa označuje stav iného než bežného mozgového usporiadania a zahŕňa autizmus, Aspergerov syndróm, dyslexiu, ADHD a i.) Aj preto je užitočné, aby vznikali divadelné projekty ako Človek s PAS či Winterreise, ktoré túto tému otvárajú. Rizikom takýchto diel však môže byť nechcené potvrdzovanie obrazu, ktorý je potrebné narušiť.

Iniciátorom a režisérom oboch projektov je Peter Mazalán, multidisciplinárny umelec, ktorého tvorba postupne čoraz viac preniká do povedomia odbornej i širšej verejnosti. Téma autizmu sa ho vďaka synovcovi osobne dotýka. Ako sa uvádza v bulletinoch k obom dielam, akceptovanie neurodiverzity je jednou z výziev pre súčasnú spoločnosť nielen preto, že štatistiky ukazujú nárast počtu diagnostikovaných jedincov. Hnutie neurodiverzity poukazuje na to, že to, čo vnímame ako poruchu či chorobu, je len jednou z genetických variácií. Hoci z pohľadu „väčšinovej“ spoločnosti či rodičov neurodiverzných detí je táto variácia často náročná na zvládanie (niekedy extrémne), nemusí byť nevyhnutne chybná.

V hlave autistu

Prvý z dvojice projektov – monodráma Človek s PAS, ktorá mala premiéru ešte vlani v novembri, sa opiera o dva zaujímavé zdroje. Autismus & Chardonnay je kniha Čecha Martina Selnera, ktorý o svojej skúsenosti pracovníka stacionára pre ľudí s autizmom aj bloguje na rovnomennom blogu. A preto skáčem je zas prvá kniha Naokiho Higašidu, vtedy trinásťročného chlapca s neverbálnym autizmom (dnes je autorom vyše dvadsiatich ďalších titulov), ktorý sa naučil komunikovať vďaka znakovej tabuľke. V knihe odpovedá na otázky o tom, aké je byť „v jeho koži“.

Mazalán inscenáciu situoval do podzemia alternatívneho klubu FUGA, konkrétne do úzkeho priestoru okolo baru. Stiesnený pás chodby, po ktorom sa pohybuje herec Michal Kinik, symbolicky korešponduje s obmedzeniami vlastného bytia a prežívania, ktoré tlmočí. Jeho rekvizitami sú mikrofóny natiahnuté po priestore a penové koberce pripomínajúce tenké karimatky v niekoľkých vrstvách uložené na podlahe, ktoré aktér spočiatku obsedantne upravuje. Káble mikrofónov a stojany vytvárajú hercovi prekážky, ktoré sťažujú pohyb či vyjadrenie sa. Kinik je pre takýto projekt dobrou voľbou, typovo aj istým vnútorným vyžarovaním. Dokáže vierohodne obsiahnuť nepokoj, ktorý autista prežíva. Nekontrolovateľnosť reakcií vlastného tela, úzkostné stavy a chaos v hlave stelesňuje fyzicky – frenetickými pohybmi, tikmi, skrývaním sa pod penové prikrývky.

Kľúčovou súčasťou inscenácie je najmä práca so zvukom. Ľudia s PAS často vnímajú naraz celú škálu zvukov, ktoré si bežne človek neuvedomuje. Šúchanie mikrofónmi o karimatky, búchanie o stenu či dych herca vytvárajú zmes ruchov, ktoré pomyselne víria v mysli autistu. Pocit iritácie navyše umocňuje aj disharmonický hudobný sampling Fera Királya.

Kým všetko, čo sa dozvedáme od herca alebo k čomu nás navádza hudobný sprievod, je emotívne sužujúce, evokujúce trápenie sa, ktoré autista prežíva vo svojej každodennosti, momenty odľahčenia sprostredkujú nahrávky (hlas Vlado Zboroň) zo Selnerovej knihy. Drobné historky približujú život klientov stacionára s humorom, azda miestami s trpkou príchuťou, no predsa len odhaľujú, že kontakt s ľuďmi s PAS prináša aj momenty úľavy, satisfakcie či zábavy.

Čo majú spoločné autizmus, Schubert a Elfriede Jelinek?

Hoci obe inscenácie – Človek s PAS aj Winterreise, vychádzajú z podobných pohnútok a tematického rámca, sú výrazne odlišné. Tým, že prvá pracuje s dokumentárnym materiálom, pôsobí v konečnom dôsledku o čosi autentickejšie. Na druhej strane novšia Winterreise, premiérovaná vo februári, je estetizujúcim, divadelne pôsobivejším spracovaním témy.

Režisér nás do nej vovádza nenápadne – najprv sa ocitáme na „obyčajnom“ komornom piesňovom recitáli (Mazalánom často využívaná umelecká forma) v Štúdiu 12. Za klavírneho sprievodu výborného Petra Pažického Mazalán spieva piesne zo Schubertovho cyklu Winterreise, v ktorom skladateľ zhudobnil básne Wilhelma Müllera. Celý cyklus – najmä však režisérom zvolené časti – akcentuje motív osamelosti, nepochopenia, hrdinom je pútnik, čudák na okraji spoločnosti, ktorý sa pretĺka životom bez radosti. Súčasťou koncepcie sú aj projekcie pasáží z rovnomenného, Schubertom inšpirovaného diela Elfriede Jelinekovej, ktoré rovnako pracuje s motívom odcudzenosti voči svetu a vlastnému životu.

Diváci, ktorí nesedia celkom blízko, si možno ani nevšimnú, že koncert nenápadne narúša akcia v prvom rade – akési dievča sa podchvíľou mrví, čosi hovorí, snaží sa prísť bližšie k pódiu, v čom ju zadržiava jej matka. Postupne sa mladá žena v podaní Annamárie Janekovej dostane až na javisko. V tom momente spevák ustúpi do úzadia a my sledujeme dievča fascinované hudbou, zasnívané a akoby duchom neprítomné. Herečka repetitívne vyslovuje meno Elfriede Jelinek a slovo Winterreise, akoby sama pre seba rozpráva text, niekedy v nemčine, inokedy v slovenčine. Jej krehký zjav podčiarkuje celkovú náladu, s podobnou vytrvalosťou ako Kinik sa obsedantne zaoberá klavírom, odporuje matke, ktorá sa snaží ju „skrotiť“. Matku komplikovaného dieťaťa hrá Jana Oľhová, ktorá civilne, jemnými gestami usmerňuje dievča, viac prehovára pohľadom než slovami. Žena, ktorú stelesňuje, lavíruje medzi znepokojením, rezignáciou a únavou.

Trochu navyše sa v diele javí byť výstup Pažického za znenia nahrávky o rodinných problémoch. Naopak, jedným z efektných vrcholov inscenácie je moment, kedy sa priestor ponorí do hustého oblaku dymu z parostroja. Hmla je funkčným symbolom duševného blúdenia, „zimnej cesty“, na ktorej sa dievča stráca. Najsilnejší je však úplný záver, v ktorom sa opäť na pozadí premieta Jelinekovej text (na premiére však nebol čitateľný) a zaznieva nahrávka detského hlasu, ktorý sa snaží opakovať slová po svojej mame, hoci sa mu to veľmi nedarí. Kým dovtedy je dianie na javisku napriek vizuálnej, hudobnej i hereckej pôsobivosti predsa len odťažité, napokon nás aspoň na moment zasiahne realita, živá a našťastie omnoho menej pochmúrna.

(Ako) prestať byť „my“ a „oni“

Otázkou ostáva, či obraz, ktorý obe diela vytvárajú, nie je príliš jednofarebný (temný), jednoliaty a či, paradoxne, nereplikuje stereotypy, ktoré chce narušiť – najmä tie o uzavretosti, spoločenskej osamelosti a vyčlenenosti ľudí, ktorí niektorú z diagnóz majú. Mnohé príklady totiž ukazujú, že ak majú dobré zázemie a chápavé okolie, môžu sa aj autisti do nemalej miery plnohodnotne začleniť do spoločnosti alebo aspoň prežiť kvalitný život. Modelovým prípadom je neverbálna autistka Carly Fleischmann, ktorá sa podobne ako Higašida naučila komunikovať pomocou počítača a spolu s otcom napísala knihu Carly´s Voice – Breaking Through Autism (Carlyn hlas – prelomiť autizmus). Neskôr vytvorila na YouTube vtipnú talkshow Speechless, do ktorej si pozývala hostí ako sú Channing Tatum či James van der Beek. Na tohtoročnú cenu Magnesia litera je zas nominovaná autistická blogerka Natálie Ficenová, ktorá na blogu zrzi.cz píše o tom, aký komplikovaný, ale aj fascinujúci, plný podnetov a inšpirácie môže byť život človeka ako je ona.

Mazalánovým projektom možno čiastočne táto druhá strana mince chýba. Zároveň však majú veľký potenciál vyvolať v divákovi takmer nutkanie uvažovať o svete, o ktorom ako „normálni“ premýšľame málokedy. Je najvyšší čas začať.

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.