MLOKi
Neznesiteľne dlhé objatia (Nieznośnie długie objęcia) foto: Anna Kaczmarz
Neznesiteľne dlhé objatia (Nieznośnie długie objęcia) foto: Anna Kaczmarz

Malé „boskie“ impresie No.1

Medzinárodný festival Boska Komedia je jednou z najprestížnejších poľských divadelných udalostí. Odohráva sa každoročne v Krakove a aj napriek prívlastku medzinárodný vo svojom názve sa v posledných rokoch sústreďuje výlučne na najvýraznejšie inscenácie poľských divadiel. Program festivalu pozostáva z troch kategórii. Hlavná časť Inferno obsahuje inscenácie, ktoré najviac zarezonovali v povedomí divadelnej obce, či už svojou provokatívnosťou, pálčivou témou alebo experimentálnou formou. Vybraté inscenácie súťažia o hlavné ceny festivalu a o finančnú odmenu. Nesúťažnými kategóriami sú Paradiso, ktoré dáva mladým režisérom priestor prezentovať svoju tvorbu aj mimo školských javísk, a Purgatorio, ktoré je spojením diskusií s tvorcami a večerných koncertov, pričom tento rok prinieslo aj tri inscenácie premiérovo uvedené na festivale. Počas ôsmeho ročníka sa počas desiatich dní na krakovských javiskách vystriedali medzinárodne uznávaní poľskí režiséri akými sú Krystian Lupa, Krzysztof Warlikowski alebo Michał Borczuch, ktorého inscenáciu Apokalypsa mali slovenskí diváci možnosť vidieť tento rok na festivale Divadelná Nitra. 

Inscenácia hry Ivana Vyrypajeva Neznesiteľne dlhé objatia (Nieznośnie długie objęcia) vznikla ako koprodukcia divadiel Teatr Powszechny vo Varšave a Teatr Łaźnia Nowa v Krakove. Pôvodný text bol napísaný pre Deutsches Theater v Berlíne, kde mala inscenácia svoju premiéru v marci 2015. Autor však nebol spokojný s finálnym výsledkom, podľa jeho vlastných slov nemeckí tvorcovia neporozumeli tomu, čo chcel svojim textom skutočne povedať. Poľská inscenácia tak vznikla v jeho vlastnej réžii.

Vyrypajev v hre rozvíja príbehy štyroch postáv žijúcich v New Yorku. Hrdinovia sú psychicky roztrieštení ľudia, ktorí nevedia nájsť zmysel svojho života. Bojujú s existenčnou krízou, s hľadaním harmónie v sebe aj vo svete ako i s neschopnosťou nadviazať iný než čisto fyzický vzťah. Keď aj napriek úsiliu nedokážu v ich nejednotných životoch nájsť pevný bod, ktorého by sa chytili, dostávajú sa do hraničnej situácie a rozmýšľajú nad smrťou. Práve v tomto momente prichádzajú do kontaktu s tzv. „kozmickým vedomím“, silou a energiou celého vesmíru. Tá im ukazuje život ovládaný emóciami, ktoré im v ich dovtedajšej existencii chýbali. Hrdinovia spoznávajú samých seba a ocitajú sa v typických životných situáciách, ale na inej psychickej úrovni, než na aké boli dovtedy zvyknutí. Sexuálny akt prvýkrát zažívajú z psychického a telesnosti zbaveného pohľadu. Napriek znovunájdeniu zmysluplnej formy existencie však všetky štyri postavy na konci zomierajú. Záver hry aj inscenácie je tak v súzvuku s myšlienkou vyslovenou autorom, že zmyslom našich životov je neustály pohyb, ktorý nás postupne dovedie až do záverečného bodu našej existencie, ktorým je smrť. Až v nej budeme schopní pocítiť definitívny a absolútny pokoj.

Na scéne sa rozvíja príbeh rozprávaný štvoricou hercov, ktorí sedia na stoličkách čelom k hľadisku. Svoje miesta opúšťajú len zriedkavo, keď potrebujú za chrbtami ostatných vysloviť monológy o najintímnejších myšlienkach, ktoré sú prístupné len ušiam divákov. Herci príbeh sprostredkúvajú čisto monotónnym spôsobom. Neprežívajú emócie, ktoré pomaly začnú ovládať ich postavy, ale nechávajú vyznieť jazyk textu a myšlienky, ktoré prináša. Postupne sme však namiesto nich emóciami ovládnutí my – diváci, ktorí spoločne so štvoricou hrdinov prežívame všetky ich nanovo získané pocity a dovolíme aby si nás absurdita, tajomnosť a duchovný charakter textu naplno podmanili.

Hra autorky Julie Holewińskej Kalkstein/Čierne slnko (Kalkstein/Czarne Słońce) rozpráva príbeh o jednom z najväčších anti-hrdinov a zradcov poľských dejín. Ludwik Kalkstein-Stoliński bol vyznamenaný za chrabrosť ako vojak poľského hnutia odporu počas druhej svetovej vojny. Krátko na to sa stal agentom gestapa a počas socialistického režimu zasa informátorom a donášačom Ministerstva verejnej bezpečnosti. Bol to človek, ktorý natoľko túžil po sláve a uznaní, že bol schopný tomu obetovať  rodinu i morálne hodnoty.

Inscenácia v réžii Joanny Grabowieckej vznikla pri príležitosti ôsmeho ročníka festivalu ako spolupráca divadiel Teatr Łaźnia Nowa a Teatr Ludwika Solskiego v Tarnowe. Režisérka sa sústredila na zdôraznenie spoločenských problémov xenofóbie, antisemitizmu a neschopnosti akceptovania všetkého, čo je pre nás odlišné. Vytvorila tak priestor pre diskusiu o stave súčasného Poľska a o aktuálnych témach akými sú patriotizmus, vzťah k vlasti a túžba po hrdinstve. Postavou, ktorá symbolizuje spomenuté hodnoty, však nie je samotný Kalkstein, ale alegorická postava Matky vlasti, ktorá je v poľskej literatúre prítomná už od obdobia renesancie. V inscenácii nadobúda viaceré podoby – od strachujúcej sa matky, cez neutrálnu komentátorku histórie, kričiacu provokatérku až po unavenú a ľuďmi zničenú vlasť. V závere káže divákom porovnať veľkosť rozlohy Poľska a morálnej malosti poľského národa, zamyslieť sa nad poľskými dejinami a nad tým, čo si z nich môže človek v dnešnej dobe zobrať. Nabáda ich k uvažovaniu nad správnosťou formy patriotizmu v súčasnom Poľsku.

Výraznou črtou inscenácie je monumentálna scénografia Mirka Kaczmarka, ktorá pozostáva zo železných stien ohraničujúcich javisko pokryté hlinou. Na stenách sú umiestnené štyri supy. Striehnu na nové mŕtvoly, ktorých v inscenácii, aj v samotných poľských dejinách, nebolo málo. Na jednej strane môžu byť supy symbolom okolitých národov, ktoré sa po stáročia snažili privlastniť si poľskú zem. No v súvislosti s osudom hlavného hrdinu sa dajú interpretovať aj ako ľudia, ktorí sa zo strachu alebo kvôli osobnej ctižiadostivosti stali zradcami vlastnej krajiny, supmi, ktorí požierajú vlastný národ. V závere inscenácie znie hymna, ktorú spieva dieťa – ako najmladšia generácia Poliakov. Je to práve ten hlas, ktorý v budúcnosti dokáže zmeniť extrémne patriotický postoj a utilitárny vzťah národa ku krajine?