Laura Štorcelová: Niekedy je to pekné a čisté, inokedy totálny punk

Laura Štorcelová (foto N. Pacherová)Divadlo NUDE: Prepáč, len odpíšem (foto J. Čajko)NOMANTINELS: Sally (foto T. Bokor)NOMANTINELS: Sally (foto T. Bokor)Divadlo NUDE: Ľúbim ťa a dávaj si pozor (foto J. Zmatek)Divadlo NUDE: Ľúbim ťa a dávaj si pozor (foto B. Grimanová)Divadlo NUDE: Mala Dr. Csabová pravdu? (foto N. Pacherová)Divadlo NUDE: ANDY! to be seen (foto Ľ. Baran)Divadlo NUDE: ANDY! to be seen (foto Ľ. Baran)Hebe Tien album cover (foto M. Švarbová)Pink Subway (M. Švarbová)

Cesta scénickej výtvarníčky Laury Štorcelovej k autorskému divadlu bola síce kľukatejšia, no zdá sa, že nevyhnutná. Dnes je súčasťou Divadla NUDE, ktoré si za vyše tri roky svojho pôsobenia získalo stabilné miesto na slovenskej nezávislej scéne. Laura sa okrem divadla venuje aj fotografickým projektom, no najradšej premýšľa nad priestorom v prítomnosti diváka.

Počas štúdia na Vysokej škole múzických umení si sa podieľala aj na klasickejších činoherných inscenáciách, napríklad v spolupráci s režisérom Lukášom Brutovským. Ako vnímaš prechod od činohry k nezávislému divadlu?
Nielen počas štúdia, ale aj tesne po jeho absolvovaní som spolupracovala hlavne na činoherných inscenáciách, na ktorých som sa veľmi veľa naučila. Práve práca s Lukášom Brutovským bola dobrá poctivá škola, za ktorú som rada. Získala som skúsenosti, ktoré som neskôr mohla použiť pri tvorbe – aj tej autorskej. Už vtedy som však uvažovala nad tým, že niekedy pripomienkujem viac, než sa od scénografa očakáva – začala som sa na veci pozerať komplexnejšie. Vďaka tomu, že som mala takúto dobrú školu na začiatku, som otvorenejšia, dokážem vnímať veci aj cez réžiu a dramaturgiu. K autorskému divadlu ma to potom doviedlo samo. Prvá inscenácia, na ktorej sme s Lýdiou a Veronikou spolupracovali, bola Sally v divadle NOMANTINELS. Vtedy som bola ešte jemne zaskočená, napríklad z toho, že nepracujeme s textom. No tak sa mi to zapáčilo, že prešlo asi pol roka a založili sme Divadlo NUDE. Cítim, že v tomto type divadla je tvorivá sloboda a umožňuje nám väčšie pole pôsobnosti.

Tým, že sa venujem aj komerčnej scénografii, keďže robím scénu pre reklamy alebo pre fotenia, vybalansujem to. Nemyslím si, že by som dokázala robiť celý čas autorsky, inštalačne a punkovo v medziach nezávislého divadla. Takže mám aj striktnejšiu scénografickú prácu, aj voľnosť, ktorú si vďaka tomu oveľa viac vážim.

Aké boli okolnosti vzniku Divadla NUDE, čo bol ten impulz na jeho založenie?
Divadlo NUDE vzniklo z môjho popudu, po prvej spolupráci s Lýdiou Ondrušovou a Veronikou Malgot. V tom čase som chcela spracovať tému materstva a ukázať iný pohľad naň. Žila som na dedine, mala som malé dieťa. Pomaly som už začínala pracovať, ale stále som sa zameriavala najmä na syna, nechcela som ho o nič oberať. A bola som frustrovaná aj z toho, čo je možné v spojitosti s materstvom vidieť na sociálnych sieťach alebo o čom sa ťa snaží presvedčiť okolie: každá bola matkou, každá zvládla pôrod a podobne. Chcela som reflektovať skutočnosť, že nie vždy sa to zvláda ľahko a poukázať aj na príčiny, prečo to tak môže byť. Bolo to v roku 2017, vtedy už existoval grantový systém Fondu na podporu umenia. Prišla som teda za Lýdiou s nápadom založiť divadlo a asi do dvoch mesiacov sa k nám pridala aj Veronika Malgot. Naším prvým projektom bola site specific inscenácia Prepáč, len odpíšem, až po nej prišlo Ľúbim ťa a dávaj si pozor.

Inscenácia Ľúbim ťa a dávaj si pozor je založená na príbehoch štyroch reálnych matiek, z ktorých jedna si ty. Vystupuje v nej aj tvoj manžel Gab, no teba v divadle stvárňuje herečka Lenka Libjaková. Neuvažovala si o tom, že by si v inscenácii vystupovala aj ty?
Zámer spracovať vlastné zážitky vychádzal z mojej pálčivej potreby rozprávať o tejto téme. Ale keďže nie som performerka, necítila som sa na to, aby som v inscenácii aj hrala. Čo som potrebovala spraviť, bolo napísať text a posunúť ho von. Pôvodne to malo byť trochu viac o materstve, ale medzi tým, ako sme projekt napísali, a jeho realizáciou sa aj v mojom živote pomenili nejaké veci a nakoniec to bol skôr náhľad na materstvo cez tému partnerstva. K tomuto základnému príbehu sa potom pripájali aj ostatné. Už na začiatku sme chceli pracovať aj s príbehom Lýdiinej mamy, medzitým Veronika porodila a bojovala s popôrodnou depresiou. Chceli sme poukázať aj na problém počatia, vtedy nám akoby z neba spadla zbierka Mirky Ábelovej Večný pocit nedele, a tak sa to celé skompletizovalo – štyri rôzne pohľady na materské osudy.

Myslím si, že Lenka ma hrá lepšie, než by som sa zahrala sama. Vidieť ju hrať môj príbeh bolo to pre mňa navyše veľmi katarzné. Odkedy som odovzdala text, šla som od toho preč a nechodila som veľmi ani na Lenkine a Gabove skúšky, keďže som riešila vizuálne veci ohľadom inscenácie. Zároveň som nevedela, čo k textu dopíše môj muž – zistila som to až na generálke. Celý proces bol pre mňa spôsobom psychohygieny.

Divadlo NUDE momentálne nemá vlastné priestory, inscenácie tvoríte vždy na inom, často aj nedivadelnom mieste. Čo to pre teba ako scénografku znamená?
Znamená to, že už od začiatku sa zmierim s tým, že nie vždy to bude vyzerať tak, ako si to predstavujem a že budem musieť robiť kompromisy. Aj z tejto nevýhody sa však pokúšam urobiť výhodu. To, čo robím pre NUDE, by som nenazvala bežnou divadelnou scénografiou – skôr ide o výtvarné či performatívne inštalácie. V podstate na mieste vytváram priestor pre herca. Napríklad inscenáciu Ľúbim ťa a dávaj si pozor sme začínali hrať na holobyte, ale už som ju stavala aj v Liptovskej galérii Petra Michala Bohúňa, v pražskom klube Storm, v rôznych súkromných bytoch aj v klasickom divadelnom priestore. Vždy je to pre mňa niečo nové. Je to inštalácia, ktorú vytváram z toho istého materiálu, ten ale vždy vyzerá alebo pôsobí inak. Niekedy je to pekné a čisté, inokedy je to totálny punk. To v podstate platí aj pre naše ďalšie inscenácie. Jediné, s čím musím často bojovať, sú technické záležitosti – kde, čo a ako postaviť, no baví ma to.  

Vaša najnovšia inscenácia ANDY! to be seen prostredníctvom osobnosti Andyho Warhola reflektuje tému slávy a umenia. Premiéru a prvú reprízu ste uviedli v prázdnej kóji v obchodnej pasáži City Gate. Výtvarnému riešeniu okrem špecifickosti priestoru dominujú kostýmy. Počas predstavenia je množstvo šiat zavesených pozdĺž priestoru a herci si ich mnohokrát prezliekajú. Ako si nad touto koncepciou premýšľala?
Vzniku scénického konceptu predchádzalo štúdium zdrojov o Andym Warholovi, samotná scénografia vznikala už priamo v priestore. Keďže môj ateliér je na Laurinskej, len cez ulicu od City Gate, väčšina vecí, ktoré tvoria scénu, je prenesená z neho. Vo vlastnom ateliéri využívam podobné princípy – mám tam „štendre“ s kostýmami. Ateliér navyše zdieľam so Sofiou Ravasovou, ktorá tvorí upcyklovaný odev pod menom Fosia. Neustále tam teda máme navešané oblečenie, herci tam prichádzajú na kostýmové skúšky, stále sa tam niekto motá. Takže som sa snažila preniesť do City Gate nielen auru The Factory ako priestoru otvoreného pre tvorbu a tvorcov. Napriek tomu som nechcela na Warholovu The Factory príliš odkazovať ani zbytočne priestor zapratávať. Do scénografie som zakomponovala „štender“ ako funkčnú súčasť setu – zjednodušujem tak hercom akcie s prevlekmi, keďže dve postavy tam vyslovene po celý čas menia roly. Ide o koncept štúdia alebo pop-up shopu, kde si ľudia chodia brať oblečenie, ktoré im pomáha meniť identity a ktoré možno neskôr aj promujú. Dalo by sa povedať, že mi išlo o akúsi hru s odevom.

Jednou z ťažiskových tém tvorby Divadla NUDE je aj „ženstvo“ v širšom kontexte. V inscenáciách sa zameriavate na rôzne názory na to, aká je moderná žena alebo aká by „mala byť“, všímate si spoločenské požiadavky a konfrontujete ich so súčasnou realitou. Ako vnímaš postavenie ženy v umeleckej sfére na Slovensku?
Myslím si, že sa to veľmi rýchlo mení. Ešte keď som bola na škole, stále mne a mojím spolužiačkam pejoratívne hovorili „stehnografky“ a objavovali sa reči ako: „Vy sa po škole vydáte, budete mať deti a túto prácu bude robiť nejaký chlapec, ktorý je fyzicky silnejší.“ Paradoxne je však v odbore stále viac žien. Aj ostatný ročník festivalu Nová dráma/New Drama ukázal, že aj ženy v pozícii režisérok sú stále viac oceňované. Mám pocit, že sa to zlepšuje, že dostávame priestor a že generácia mojich profesorov – hoci ich všetkých ľúbim –, ktorá tvrdila, že keď budeš matkou, nebudeš už taká dobrá profesionálka, ustupuje. V profesionálnom živote už takéto rozdiely veľmi nepociťujem.

Už si spomenula, že okrem divadla sa profesionálne venuješ aj fotografii. Aká je tvoja úloha v týchto projektoch?
Pri fotografii robím takisto scénografiu alebo kostýmy či styling, závisí to od projektu. Na väčšine takýchto projektov spolupracujem s fotografkou Máriou Švarbovou. Sme dlhoročné priateľky, zoznámili sme sa ešte na ŠUP-ke a potom sme v rovnakom čase skončili vysokú školu – ja scénografiu a ona archeológiu. Mária sa už vtedy venovala fotografii a potrebovala niekoho na styling a scénografiu a z toho prirodzene vyplynula naša spolupráca. Mária má svoj špecifický rukopis a art direction a ja sa to snažím napĺňať. Ale tým, že fungujeme podobne ako v NUDE – teda sme si blízke a rozumieme si, aj pri týchto spoluprácach mám istý priestor a dôveru, napriek tomu, že ide o jej koncept.

V čom je to pre teba iné, keď tvoríš pre divadlo a pre fotografiu?
Fotografia väčšinou nezachytí celý priestor, iba jeho výsek, je to určitý pohľad daného fotografa. V divadle musíš vnímať priestor komplexnejšie a počítať s divákom. To ma na divadelnej scénografii veľmi baví. V Divadle NUDE často robíme inscenácie, kde je divák vtiahnutý – minimálne fyzicky, keďže sedí veľmi blízko performera. Mám rada, keď riešim priestor a musím myslieť na to, že doň ešte pribudne divák, ktorý sa stane jeho súčasťou.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Forkovičová, Barbora . Laura Štorcelová: Niekedy je to pekné a čisté, inokedy totálny punk. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 13.7.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1102.