MLOKi
Jaroslav Viňarský: The Touch of the Open (in progress) (foto: Orsi Varga)
Jaroslav Viňarský: The Touch of the Open (in progress) (foto: Orsi Varga)

Kiosk, deň druhý – proces, a čo ďalej?

What you give me I’ll give you back.
Because I’m hungry and my boss wants some text from me.

Pár poznámok z procesu písania

…Procesualita v umení – novinka či retro? /Late 60’s had it all./

…Kedy je proces nadhodnotou, ideou, ukotvenou v samom jadre diela (konštrukcia a dekonštrukcia, prirodzená degradácia výtvoru, kazovosť, pominuteľnosť, rast, zahnívanie, hrdzavenie, špirála, perpetuum mobile, pohyb v kruhu, naberanie a zbavovanie sa, mandala, Fruček, The Disintegration Loops…) a kedy z núdze cnosť (z hovna bič)?

…Proces ako súčasť konceptu vs. Proces ako „robím, robím, a čo teraz s tým?“

…Proces ako vzrušenie z neukotvenosti/neukončenosti/otvorenosti vs. Proces ako výhovorka/ospravedlnenie.

…Bujaré a významami bobtnajúce bla-bla v bulletine vs. bezvýznamovosť/bezvýznamnosť realizácie.

…Kde je hranica medzi „ešte nie“ a „už“?

…/reštauračná paralela/ /gastrokútik/ /kritický hlad vs. hlad kritiky/ Jedna vec je nazrieť do kuchyne, nasávať vône, sledovať, ako mrkva cupká do hrnca a transformuje sa na polievku. Druhá vec je dostať na tanier polorozmrazené kuracie stehno s nedovareným zemiakom. (Som staromódna, keď očakávam hotové jedlo, v ktorom sa budem môcť s pôžitkom babrať? Alebo aspoň hnusnú žbrndu, ktorú by som mohla s pokojným svedomím ofrflať, vediac, že nie ja som nechápavé teľa, ale ten, kto to teľacie pripálil?)

…Akú pozíciu má v procese divák? Nie je účastníkom, ale zároveň ani lakmusovým papierikom, ktorý má odhaliť, či sa čosi podarilo alebo nie. Prizerá sa dielu v nejakej fáze vzniku, no neprichádza do procesu zasiahnuť. Nemôže hodnotiť výsledok, lebo výsledok ešte nie je. /schizofrénia in progress/

Predstavme si na chvíľu, že…

môžeme nechať túto reflexiu neukončenú?

Let’s dance.

Let the music play on.

Let’s play that game.

Piatok v procese, v progrese, po procese…

Expozícia (témy festivalu)

Workshop = proces. Prezentácia = ako sme uvažovali a k čomu sme dospeli. Úvaha sa formuluje na plátne v priamom prenose, Jaro Viňarský píše po anglicky o túžbe po božom tele, o tele ako večnej obete, eucharistii. Telo, telesnosť vs. viera, duchovnosť. Nemusíš všetkému rozumieť – hovorí, keď ktosi hovorí, že nerozumie. Potom to zmaže. Večná otvorenosť myslenia, vznik a zánik myšlienky, tvrdenie a negácia. The Touch of the Open. Dotyk otvorenosti.

Pomaranče ako telá, pokožka, ktorá sa vlní spolu s dychom, telá, ktoré sa dvíhajú, klesajú, vstávajú, sadajú, líhajú si. Reagujú na seba. Očistný smiech. Smiech, ktorý má fungovať ako lavína? (Sú také videá, na ktorých sa nejakí ľudia rozosmejú v MHD, a keď sa na nich tí ostatní prestanú pozerať ako na idiotov, rozosmejú sa tiež.) Hľadisko ostáva vážne. Prichádza vážna téma – piata kapitola: body politics – beh za proces (angažovaný beh za vyšetrenie prípadu rasovo motivovaného násilia, ktoré sa nedávno udialo v Žiline). Aktéri odbehnú, diváci sa postupne pridávajú.

Ivo Dimchev pred pár dňami na ImPuls Tanz: „I made a choreography. They are doing some dumb movements. It‘s all very dumb. It works very well in contemporary art.“

Kolízia /očakávania vs. realita/

Toto je divadlo?! Isto?!

Je divadlom všetko, na čo sa dívam? (Nie! – kričí zvyšok mojej teóriou drámy a divadla poznačenej duše, odchovanej na Freytagových krivkách a Aristotelovej Poetike. Ale áno – sladko odpovedá čosi perverzné vo mne, čo vždy drukuje všetkým paradoxným formám performativity.)

Divadlo statického objektu ako manifest túžby prinavrátiť pozornosť tam, kde sa stráca (vieme, poznáme – ľudia v galériách, ktorí namiesto kontemplovania cvakajú fotoaparátmi). Vtipná recesia, ale aj trochu vážna výzva – zastaviť sa, na chvíľu obrátiť pozornosť na jeden jediný objekt, uvedomiť si ho v jeho celistvosti, plnovýznamovosti. Objekty sa striedajú po troch minútach. Je to veľa? Je to málo? Koľko času človek potrebuje na zamyslenie sa?

Favoriti – Jana Kalinová: Pracuju, jím, spím, jím, pracuju. Volanie o pomoc, SOS, túžba po záchrane z rutinného kolobehu pracovného dňa. Tri šišky, tri rožky, tri šišky a zmysel pre humor v nehumornej každodennosti.

Radovan Červenka: Still live. „Telo“ vojaka reprezentované podpornými prostriedkami na rast svalov. „Brutal muscle on“ ako záruka bezpečnosti a stability. Telo ako stroj, ako nástroj, človek ako nástroj ničenia, ako nástroj moci. Mass gain – nárast masy – heslo z krabice umelých proteínov či armádny slogan?

Kríza /ťažká kríza/

Aj keď je človek skalopevne presvedčený, že je odvážny divák (veď už nie raz bol na Kiosku a páčilo sa mu, aj nadšený bol), niekedy je skrátka stará konzerva. /sebareflexia/ /úvaha po Geste-action/

Artaudova nahrávka „Skoncovať s božím súdom“ ako východiskový bod tvorby. Telo bez orgánov (corps sans organes) ako oporný bod. Atomické telo (slobodné) vs. anatomické telo (telo-hrobka, ktoré obmedzuje človeka). Telo animované slovami – faire danser l’anatomie humaine (nechať anatómiu človeka tancovať). Hudobník hovorí názvy orgánov, tanečnica ich voľne asociuje s pohybmi. Hudba je disharmonická, zvuky znepokojujúce, chrčanie. Zdoslovnenie, mechanická interpretácia Artauda. Žiadne oslobodenie, len náhodnosť slova – gesta – akcie.

Peripetia /obrat k lepšiemu/

Odľahlé ostrovy v dielňach Bábkového divadla. V sérii súradníc a za jemných zvukov snovej hudby sa divák stáva návštevníkom odľahlých ostrovov, zväčša neobývaných, objavených za zvláštnych okolností či zhodou náhod, spätých s bizarnými ľudskými osudmi. Objavitelia i obyvatelia týchto miest sú existencie na okraji pozornosti sveta a predsa pozoruhodné. Poéziu kartografie, ktorú Judith Schalansky vpísala do svojho Atlasu, nachádzajú študenti scénografie a architektúry spolu s Petrom Mazalánom v priestore plnom zaprášených objektov. Oživujú spomienky, s batohmi na chrbtoch a lampami v rukách sa vydávajú na expedíciu. Hovorené slovo sa mieša s nahrávkami (škoda, že text ostáva znieť v češtine, čo performerom veľmi nepomáha). Priznám sa, že som zvedavá, ako to bude vyzerať, keď to nebude v procese. Ale pocestujem ešte niekedy na odľahlé ostrovy? A pocestujú oni?

Vyvrcholenie /pozitívna katastrofa/

Solos.

1) Napätie medzi tým, čo reprezentujeme a kto v skutočnosti sme. 2) Napätie medzi jazykom a pohybom. Ako sme zvyknutí hovoriť/počúvať a ako nie sme. 3) Muž-baletka. Gender je konštrukt. Všetci máme právo na obtiahnutý tyrkysový trikot. 4) To isté, len v čiernom trikote a s maskou na hlave. Maskulínna tanečnica ako lektor flamenca. Alebo to bolo sado-maso? 5) Kontemplatívny kovboj. 6) Kleptomanský disko-kozmonaut s kondómom na hlave. 7) Železný muž. Dvakrát vypadla elektrika. Vraj kvôli tomu, že vo vege kiosku varia veľa vege párkov. 8) Vtipný monológ o procese tvorby. 9) Hardcore balet. 10) Eva v raji. Nevinná nahota a moralizujúci Boh z Monty Pythona. 11) …

Je prezervatív na hlave performera skutočne najviac ikonický obraz tejto inscenácie? Život nie je katarzia.

Solos treba vidieť. K tomu niet čo dodať.

Spánok.

(Critical article in progress. Postprocess to come.)

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.