Katarína Caková: Niekedy stačí malý fragment, trošku krásy, mágie alebo človečenstva

Výtvarníčka Katarína Caková vytvára podmanivé figúry s prepracovanými tvárami a do scénografickej tvorby vnáša špecifickú vizuálnu poetiku. Do slovenského divadelného diania vstúpila pozvoľna, prácou s nezávislým Divadlom Pôtoň. Výpravou najnovšej inscenácie banskobystrického Bábkového divadla na Rázcestí Tajomný maják svoju pozíciu scénografky upevňuje.

Vyštudovali ste Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, vystavovali ste vo viacerých slovenských galériách, ste členkou Asociácie ilustrátorov. Ako ste sa dostali k scénografickej tvorbe?
Vždy ma zaujímalo veľa vecí a scénografia alternatívneho divadla na DAMU bola dokonca prvým odborom, na ktorý som sa hlásila. Vtedy som si hovorila, že je to skôr zo zvedavosti – ako vyzerajú prijímačky, aby som vedela, na čo sa na ďalší rok pripraviť. Pamätám si, že som bola nadšená, že taký odbor vôbec existuje, že to je presne „to“ – netušiac, čo to presne znamená. Predstavovala som si, čo by bolo možné vytvoriť s klasickými prvkami, ale celkom inak, s bábkami, ale nie pre deti... V každom prípade, keď som videla priebeh konzultácií a prijímacích skúšok, mala som dojem, že človek musí byť prinajmenšom génius a skončiť najskôr dve iné školy, aby mal vôbec nejakú šancu. No a po prijatí na VŠVU mi už vlastne nič nechýbalo.

Na VŠVU ste študovali voľnú grafiku a knižnú ilustráciu. Čo vás od 2D pritiahlo k 3D – k figúram a bábkam, ktoré sú výraznou súčasťou vašich výtvarných riešení inscenácií?
Myslím, že práca s materiálom je pre mňa oveľa prirodzenejšia ako kresba. Samozrejme, kresbu mám rada a stále sa k nej vraciam, je to základ. Niekedy je však pre mňa jednoduchšie niečo rovno vyrobiť, ako to naskicovať. V skutočnosti som patrila skôr k tým záujemcom o štúdium grafiky, ktorí sa na tento odbor prihlásili, pretože okrem kresby mali minimálne skúsenosti s inými technikami. Študovala som na gymnáziu a už v tom čase ma zaujímali bábky aj animácia, ale nepoznala som vo svojom okolí nikoho, kto by mi v tomto smere mohol nejako poradiť. Boli to časy, keď sme sa ešte iba zoznamovali s existenciou internetu. Jedna vec, ktorú som však urobiť mohla, bolo kresliť, a to som robila dôsledne.
Keď už som bola na škole, bolo toho zrazu toľko, čo sa dalo naučiť a vyskúšať, že by to stačilo aj na niekoľko štúdií. VŠVU mám pre toto veľmi rada. Hneď v prvom ročníku si študent zvolí najskôr tri iné odbory a až úplne na konci roka sa dostane k odboru, na ktorý sa pôvodne prihlásil. Ak má niekto záujem prestúpiť na iný odbor alebo ísť na internú stáž, či zapísať si predmety z iných odborov alebo dokonca z iných škôl, všetko je možné. A je na každom, či sa rozhodne na päť rokov sa zatvoriť do grafickej dielne (v najlepšom zmysle slova) a využiť možnosť zasvätenia do tajomstiev hĺbkotlače od výnimočného majstra remesla, za ktorým cestujú študenti až z Japonska, alebo bude prebiehať z ateliéru do ateliéru a ochutnávať rôzne techniky, možnosti a spôsoby tvorby. Či sa zahĺbi do tém, ktoré ho zaujímajú, a hľadá k nim čo najadekvátnejší spôsob vyjadrenia... Pre mňa to bol predovšetkým dobrý základ v rôznych technikách. S odstupom času vidím, že táto sloboda rozhodnúť sa, akým spôsobom bude štúdium prebiehať a ako svoj čas využiť, je veľmi výnimočná a som za ňu vďačná.

Máte k bábkam špeciálny vzťah?
Bábky boli pre mňa vždy zázračné a asi tak trochu osudové. Aj mojou najobľúbenejšou hračkou v detstve bola maňuška. Po škole som išla na pracovnú stáž do animačného štúdia Joonisfilm v Estónsku. Pár dní po mojom príchode začali v štúdiu dvojtýždňové prázdniny, tak ma režisér, s ktorým som pracovala, zaviedol do štúdia bábkového filmu. A to bola láska na prvý pohľad! Odporúčam pozrieť sa na produkciu Nukufilmu. Takisto ma zoznámil s Kristel Maamägi, scénografkou, ktorá v tom čase pracovala na imerznej inscenácii jeho manželky, a ktorej som potom pomáhala s výrobou drobných objektov. Ostatné cesty za bábkami už boli cielené. Najskôr Jáva a tieňové divadlo a potom drobné workshopy v Európe.

Na Slovensku pracujete najmä s Divadlom Pôtoň. To oni vás získali pre divadlo?
Do Divadla Pôtoň som prvýkrát prišla na rezidenčný pobyt, počas ktorého som dokončovala autorskú inscenáciu Ostrov Domov. Zhodou okolností to bolo tesne predtým, ako sa mala začať posledná prípravná fáza projektu Miracles, o ktorom sme sa raz pri rannej káve rozprávali a ktorého idea ma veľmi nadchla. Pomyslela som si, že to je presne typ projektu, na akom by som chcela pracovať, a hoci som to nevyslovila, stalo sa tak a bolo to krásne. Po Miracles ma Iveta Ditte Jurčová a Michal Ditte oslovili aj k spolupráci na inscenácii Americký cisár a neskôr aj na Pastierskej symfónii. Bola to veľmi šťastná zhoda okolností.

V decembri mal v Divadle Pôtoň premiéru aj váš sóloprojekt Faustova záhrada. Po projekte Ostrov Domov je už druhým s bábkami. Ste však už aj autorkou výpravy k štyrom inscenáciám dvoch slovenských divadiel. Ako vnímate rozdiel medzi sólovou prácou a prácou v širšom tvorivom tíme?
Pôvodne bol projekt Miracles spoluprácou štyroch divadelných zoskupení/tvorcov, moja úloha bola iba vizuálna spolupráca a výroba objektov pre jednu z týchto štyroch častí. Čo sa týka ďalších spoluprác s Divadlom Pôtoň, proces tvorby vnímam skôr ako spoločné vytváranie scénických obrazov. Libreto aj výprava vznikajú v procese, sú do nich integrované obsahy z hereckých improvizácií a postupne objavovaných zdrojových materiálov. Tento spôsob práce je veľmi obohacujúci a vždy prináša niečo nové – myslím, že pre každého člena tvorivého tímu. Niečo, čo presahuje osobné a overené, nielen v tvorbe, ale aj v myslení. Je to dobrodružstvo a cesta, keď na začiatku často ani netušíme, kam nás privedie.
Osobné projekty mi zase dávajú priestor ponárať sa do témy, ktorá vo mne z nejakého dôvodu už dlhší čas rezonuje, hľadať v sebe odpovede a čo najprirodzenejšie spôsoby vyjadrenia. Táto cesta je viac introspektívna a často je to veľmi pomalý proces, ktorý sa z veľkej časti odohráva na pozadí iných vecí, a je bližší spôsobu práce pri písaní alebo tvorbe vo výtvarnom umení.

Prvý februárový týždeň mala premiéru inscenácia Tajomný maják v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici, do ktorej ste navrhli scénu, kostýmy aj bábky. Ako hodnotíte vašu prvú spoluprácu s bábkovým divadlom?
Na spoluprácu ma oslovila režisérka Júlia Rázusová osobne. Predstavila mi krásny poetický text Xénie Dragunskej a návrh pracovať s bábkami v životnej veľkosti, ako aj s premenou tela bábky na telo herca, z čoho postupne vznikol silný vizuálny princíp. Pre mňa to bola zároveň aj prvá spolupráca takéhoto typu a veľká výzva. Proces tvorby v tzv. kamennom divadle je celkom odlišný, vyžaduje si iný spôsob prípravy a veľmi dôsledné plánovanie. Želala by som si, aby sme mali viac času a samozrejme teraz som si vedomá aj toho, čo bolo možné rozhodnúť efektívnejšie. V každom prípade je to ale skvelá skúsenosť.

Je niečo (alebo niekto), čo vás v slovenskom divadelnom dianí zaujalo, oslovilo?
Je až zarážajúce, čo všetko sa pod pojem divadlo zmestí – formy, ktoré vo svojej podstate sledujú úplne iné ciele... Pre mňa je to veľmi osobná záležitosť. Často záleží na tom, čo práve hľadám, čo ma zaujíma, aký typ energie v danej chvíli potrebujem. Niekedy stačí malý fragment, trošku krásy, mágie alebo človečenstva – a niekedy sa aj to zdá byť priveľa. A potom sú predstavenia, ktoré človeka zasiahnu a na ktoré len tak nezabudne. Doteraz napríklad spomínam na inscenáciu Perón v Divadle Alexandra Duchnoviča, ktorú som videla pred vyše pätnástimi rokmi a ešte dlho som si pamätala časti dialógov. (Inscenácia Miloša Karáska mala premiéru v roku 2003 – pozn. redakcie.) Približne v rovnakom čase som videla Kontrabas s Martinom Hubom v sále takej plnej, že už nebolo miesto ani na schodoch, a energiu, aká sa v ten večer v hľadisku vytvorila, som inde nezažila. V súčasnej slovenskej tvorbe ma vždy poteší Med a prach a napríklad ich dielo Domov Eros Viera bolo pre mňa jedným z najkrajších zážitkov vôbec.

Pracujete na nejakej ďalšej inscenácii? Budete sa v roku 2020 venovať viac scénografickej alebo voľnej výtvarnej tvorbe?
V súčasnosti s Divadlom Pôtoň pracujeme na novej inscenácii, ktorá bude mať premiéru na začiatku mája. Následne ma čaká niekoľko nevyhnutných úprav na mojej inscenácii Faustova záhrada. Leto bude prevažne festivalové, ale čaká ma aj niekoľko menších spoluprác s kamarátmi z viacerých krajín, takže by som to nazvala skôr voľnou scénografickou tvorbou.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Dzadíková, Lenka. Katarína Caková: Niekedy stačí malý fragment, trošku krásy, mágie alebo človečenstva. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 31.3.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1084.