MLOKi
Stanislav Rakús - Kamil Žiška: Rozália (Štátne divadlo Košice) Foto: Braňo Konečný
Stanislav Rakús - Kamil Žiška: Rozália (Štátne divadlo Košice) Foto: Braňo Konečný

Dotyky a spojenia 2016 – deň piaty

Piaty deň Dotykov a spojení poznačilo lenivé tempo. Vláčny, medový pocit z neho nespôsobovalo iba lepkavé počasie, ktoré sa s nami ťahalo už druhý deň, ale aj dve hlavné inscenácie piatkového programu – Rozália i Obeť. Hoci každá iným spôsobom, obe majú skôr kontemplatívnu dynamiku, ktorá negraduje v dramatickosti situácií, skôr vo vnútorných poryvoch psychiky hrdinov. Únava z festivalovej „šnúry“ po štyroch dňoch nebola výhovorkou, ale objektívnym argumentom pre čoraz vyššiu frekvenciu výskytu drobných driemot a iných foriem nepozornosti, ktorú celkom nerozptýlili ani pružné pohyblivé telá trojice tanečníc z večerného predstavenia Jadro. Z pocitu leta(rgie) nás  vytrhla až osviežujúca prietrž mračien, ktorá vyčistila dusný a ťažký vzduch a pomyselne spláchla aj všetko negatívne, čo sa v nás nahromadilo počas piatich dní, aby sme si mohli užiť záverečné chvíle festivalu radostne s nápojom v ruke v divadelnom bare. Pre tých, ktorí to prehnali a z piatka si teraz nič nepamätajú, nech sa páči malá rekapitulácia:

Rozália

Kľúčové spojenie: Režisér Kamil Žiška spojil svoje tvorivé cesty tentokrát s prozaikom Stanislavom Rakúsom. Žiška spojením viacerých Rakúsových textov, ktoré rozdelil do piatich časových a životných etáp (dekád) a inscenoval ako päť monodrám, sprevádza diváka pri putovaní – metaforickom i doslovnom – životom jedinca v jeho náhodnosti, absurdnosti, neuchopiteľnosti a nepredvídateľnosti. Metaforou tohto putovania je kufor, ktorý obsahuje všetko, čo si nosíme so sebou ako intelektuálnu, materiálnu a duševnú výbavu pre život. Na pozadí historických faktov poukazujú inscenátori na skutočnosť, že každý ľudský osud sa odvíja v závislosti od spoločenských podmienok, že jeho pominuteľnosť je neustálou výzvou a imperatívom v ňom je nadhľad, ako jediná podmienka pre úspešné vyrovnanie sa so všetkými zvláštnosťami existencie.

Ako sa to dotklo divákov: Košickí diváci majú pri sledovaní inscenácie nepochybne istý náskok oproti inokrajným, nebodaj inonárodným – poznajúc domáce reálie, z ktorých inscenácia čerpá, majúc povedomie o historických kontextoch naznačených či explicitne pomenovaných v texte. Aj preto možno o inscenácii povedať, že nie je celkom prenosná, je ušitá na mieru svojmu divákovi, hoci témy v nej obsiahnuté (chyby politického režimu, rodinné a spoločenské vzťahy, úvahy o podstate bytia) majú univerzálne jadro. Formálne delenie na päť monologických častí a z neho vyplývajúca istá herecká monotónnosť a neistota, a tiež naratívnosť a absencia jasnej hlavnej témy však spolu prinášajú riziko, že tvorcami deklarovaná meditatívnosť skĺzne skôr k nezáživnosti a dokonca nude.

Čo sa nepodarilo spojiť: Prózu s divadlom. Žiškovej dramatizácii Rakúsových próz sa nepodarilo vdýchnuť dostatočný dramatický náboj. Jednotlivé monológy preto často pôsobia len ako na javisko tlmočená literatúra, divadelnosť vzniká najmä na úrovni práce s rekvizitou ako znakom, ale nerozvíja sa vo vzťahoch a konaní, preto sled obrazov ponúka skôr vizuálny dojem, akési vyblednuté momentky zo života jedného muža/Košičana/samotného Rakúsa.

Obeť

Základné spojitosti: Český divadelník David Jařab je v tomto prípade sám sebe režisérom vlastnej hry (a tiež scénografom svojej inscenácie), ktorá je okrem iného inšpirovaná filozofickými úvahami Georgesa Batailla. Obeť na prvý pohľad pripomína detektívny psychothriller – enigmatická spleť výstupov prebiehajúcich paralelne v rôznych časových rovinách sa však na javisku strieda s filozofickými úvahami o skrytých vášňach človeka. Autor (režisér) necháva diváka v neistote, kto je v tomto príbehu skutočne obeťou a kto páchateľom, pričom podrobuje intelektuálnej chirurgii ľudskú pudovosť a iracionalitu spojenú so žiadostivosťou. V príbehu ženy, ktorú manžel – sudca podvádzal s mladučkou milenkou a teraz leží mŕtvy pod oknom ich spoločného bytu, sa tiež odhaľuje zvrátená morálka, ktorej zdrojmi sú mocenský aspekt sexuality a submisívna ochota trpieť pre ňu. Tí, ktorí by mali byť exemplárnymi príkladmi mravnosti, charakternosti a spravodlivosti (sudca i policajti), zneužívajú túto pozíciu za účelom uspokojenia vlastných potrieb.

(Nielen) ženy ostali dotknuté: Mnohí diváci po predstavení hovoria až o fyzickej nevoľnosti, ktorú spôsobuje najmä to, ako s hlavnou ženskou postavou manipuluje dvojica zvrhlých policajtov – psychicky, ale tiež telesne ju zneužívajú pod rúškom deklarovanej pomoci, pričom svoje konanie si racionalizujú pseudofilozofovaním typu „žena je prirodzenou obeťou, pretože má na tele ranu, do ktorej muž vráža svoj meč“. Falošne intelektualizujúci konštrukt, ktorý Jařab vytvoril, prináša maskulínny a mačistický pohľad na svet, v ktorom ženy konajú v závislosti od mužov a nedokážu sa im vzoprieť, je popretá ich ľudská integrita. Ženské postavy v inscenácii sú závislé od svojvôle mužov, ktorí si s nimi slobodne robia, čo chcú, bez akýchkoľvek škrupúľ. Napriek remeselne silnej réžii, pôsobivej minimalistickej scénografii a silným hereckým výkonom, inscenácia vyvoláva polemiky o autorských zámeroch a vnútornej vyprázdnenosti.

Jadro

Kontextové spojenia: Hoci na festivale sa prezentovala iba časť Jadro, ktorá vznikla ako súčasť dvojvečera spolu s inscenáciou Androgén. Obe vznikli ako reakcia na situáciu v BBSK, najmä na svojvoľné šafárenie Mariana Kotlebu s peniazmi MK SR, ale aj narábanie s pojmami kultúra, umenie, divadlo a verbálne ataky voči Divadlu Štúdio tanca – obviňovanie z prezentovania dekadentného, amorálneho a inak škodlivého umenia. Explicitnejšie sa tejto témy dotýka práve Jadro.

Čo na to dotknutí: Jadro tvoria tri príbehy, ktorých témou je inakosť, vyčleňovanie jednotlivca na okraj spoločnosti a jeho šikanovanie na základe absurdného poukazovania na jeho odlišnosť v spoločenstve. Násilné správanie sa voči jednotlivcovi graduje od verbálnych atakov, cez fyzické násilie po hrozbu (a realizáciu) zabitia. Inscenácia tiež poukazuje na to, ako človeka nezmyselne definuje nie skutočnosť, ale pohľad okolia naňho – na španielsku tanečnicu kričia ostatné dve, že je cigánka, neskôr sú ako nadávka použité označenia lesba či umelkyňa. Ďalšia z tém, ktorú Jadro obsahuje, je pocit, že jedinec si nikdy nemôže byť istý, kedy sa jeho postoje či akákoľvek osobnostná črta obrátia proti nemu, zvlášť ak mlčky prehliada neprávosť páchanú na iných.

(Ne)dotklo sa nás: Tanečné predstavenie, ktoré by sa chcelo angažovane vyjadriť k spoločenskej situácii v krajine, je na Slovensku skôr zriedkavosťou. Pozitívom je tiež fakt, že Divadlo Štúdio tanca sa nenechalo odradiť útokmi na svoju tvorbu a neupadlo do netvorivej sebaľútosti. Na druhej strane zbytočná doslovnosť, ktorú prinášali najmä činoherné prvky inscenácie (verbálna zložka, práca s rekvizitou) a tiež nejednotnosť pohybového slovníka spôsobili istú celkovú rozpačitosť a priniesli iba pocit tézovitosti, prílišného zjednodušenia.

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.