Dotyky a spojenia 2016 - deň šiesty

Miloš Nikolič: Kováči (Divadelný súbor Jána Chalupku Brezno) Foto: Braňo KonečnýMary Shalley/Dodo Gombár: Frankenstein (moje svedomie) Foto: Braňo Konečný

Jedna vec pre mňa navždy zostane záhadou, a to myseľ diváka. Počas festivalu som sa dvakrát zamyslela nad tým, či má, alebo nemá zmysel robiť divadlo. Prvýkrát to bolo bezprostredne po Veľkom zošite, keď som musela vybehnúť von a nadýchať sa čerstvého vzduchu. Bolo mi zle z ľudí, ktorí sa smejú na krutosti a vždy vtedy, keď je to najmenej vhodné. Otázka teda znie: Oplatí sa robiť divadlo, ktorým chceme niečo povedať, na niečo upozorniť? Po Frankensteinovi mi zas zišlo na um, či sa oplatí snažiť sa spraviť niečo poriadne, keď ľuďom stačí aj jednoduchá a prostá zábava bez pointy či deja.

 

Divadelný súbor Jána Chalupku Brezno

Čo?

Kováči

Kto?

Miloš Nikolič, v réžii Ľuboslava Majeru a v podaní Čistých Rás a Veľkých Národov.

Ako?

Stretnú sa Nemec, Srb a Rus po vojne….no, „upapuľovane“. Ale s humorom.

Dojmy?

Asi najviac z celej inscenácie ma zaujala nepatrná otázka, ktorú by bolo možné formulovať asi takto: Je rodič ten, čo si dieťa spraví a nechá ho tak, alebo ten, čo sa oň celý život stará a vychováva ho? Spočiatku mi trochu prekážali neustále sa opakujúce vety, slová, situácie, ale po čase si človek na tento princíp dokázal zvyknúť.

Čo bolo počuť po predstavení?

- „Tých nadávok tam zase toľko nebolo.“

- „Však nie? Ja nechápem, čo mu na tom mohlo tak vadiť.“ (všetci vieme, o kom je reč)

- „Spoznal si sa v tom?“ (žena svojmu manželovi, možno už ex-manželovi)

 

Slovenské komorné divadlo Martin

Čo?

Frankenstein (moje svedomie)

Kto?

Horor napísala Mary Shelley. Toto (čiže určite nie horor) režíroval Dodo Gombár s dramaturgiou (keby nebolo napísané v bulletine, že to nejakú má, ani nevieme) Róberta Mankoveckého.

Ako?

DLHO. BEZŽÁNROVO. Dúfam, že to bol vtip. Ak zistím, že nebol: ZBYTOČNE.

Dojmy?

Nebol práve najšťastnejší nápad nalepiť pánovi Výrostkovi fúzy. Ale vážne, od začiatku až do prestávky som sa zamýšľala, na čo sa to vlastne pozerám. Problémom je, že táto inscenácia už od svojho začiatku nevie, čím chce byť. Po prestávke sa má vraj žáner meniť. Podľa prvých desiatich minút, počas ktorých niektorí diváci ignorujú to, že sa hrá, to vyzerá na rodinnú frašku. Ešteže sa herci smejú, aby sme pochopili, čo má byť vtipné. Potom sa zruší aj tento žáner a človek sa stáva bezmocným, nevládnym tvorom, ktorý nevie, či plakať, alebo sa smiať. Tento pocit sa upevní, keď si uvedomí, že niektoré piesne sú na playback, v tanieroch, misách a pohároch nie je nič (aj keď by malo) a niektoré postavy sú úplne zbytočné (napríklad zatúlaní kulisári z Mrázika). Keby bola „trápnosť“ žáner, je toto niečo ako Oidipus medzi tragédiami.

Čo bolo počuť po predstavení?

- „Prečo sa v každom martinskom predstavení spieva?“

- „Nadväzujú na tradíciu martinského spevokolu.“

- „ Pocit trápna, ktorý človek pociťuje aj za ostatných, nastal prekvapivo až po hodine.“

- „Vieš, čo by bolo skvelé hororové predstavenie? Keby toto nemalo konca a nás tu uväznili?“

„Ja mám toto predstavenie z repertoáru asi najradšej.“

 

Žiadny dobrý film nemá dva konce. Žiadna dobrá kniha nemá dva konce. Prečo Dotyky a spojenia dva konce majú? Nie celkom rozumiem tomu, že sa festival ukončí v piatok a v sobotu sa stále hrá a prezentuje sa to ešte stále ako súčasť festivalu. Strávili sme v Martine šesť dní a ten posledný sa nič nedeje? Žiadna hudba? Žiadny spev? Dokonca žiadni ľudia? Tak načo ten posledný deň? 

 

*Autorka je absolventka Súkromného hudobného a dramatického konzervatória v Martine

 

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mikušová, Rebeka. Dotyky a spojenia 2016 - deň šiesty. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 1.10.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/586.