Divadelní Flora vol. 1 - Nové impulzy z Nemecka i objavovanie kórejského súčasného tanca

9 Tage WachTwo

V poradí už 23. ročník olomouckého festivalu Divadelní Flora spektakulárne otvorila nemecká inscenácia 9 dní hore (9 Tage wach) divadla Staatsschauspiel Dresden v réžii Sebastiana Klinka. Ako je známe i z minulých ročníkov, jednou z ťažiskových dramaturgických línií Flory je prezentácia divadiel z nemeckojazyčného prostredia. Riaditeľ festivalu Petr Nerušil tieto ambície podčiarkol i tento rok a avizoval, že aj v budúcnosti by sa rád orientoval predovšetkým na pozývanie divadiel z tohto regiónu. Výber nemeckých inscenácií tentoraz dramaturgicky zastrešovala Dominika Široká, ktorá bola v predošlých ročníkoch jednou zo šéfredaktoriek festivalového žurnálu.

Inscenácia 9 dní hore bola na Flore uvedená ako súčasť programovej sekcie Schreie und Flüstern, ktorá priamo odkazuje na jeden z najznámejších filmov Ingmara Bergmana Šepoty a výkriky. Dve základné roviny – privátne a politické – sa stretli i v inscenácii drážďanskej činohry, ktorá sa rozhodla v celosvetovej premiére uviesť autobiografický román známeho televízneho herca Erica Stehfesta. Stehfest v ňom opísal svoj boj so závislosťou na metamfetamíne, čiže pervitíne (čo je v našich končinách pre túto drogu známejšie pomenovanie).

Trojica hercov Jannik Hinsch, Eva Hüster a Moritz Kienemann v absolútnom nasadení a strhujúcom prejave plnom vypätých emócií a expresivity stelesňuje stavy drogového „raušu“. Veľkolepý začiatok, keď ženská predstaviteľka v čiernom majestátnom kožuchu prichádza na scénu tvorenú vysokými zlatými paravánmi a spieva operné árie, svojou okázalosťou ponúka predstavu akejsi výnimočnosti po užití dávky, ktorú závislí ľudia často pociťujú. Zároveň naznačuje tragickosť, ktorá nevyhnutne musí prísť – postava Erica (M. Kienemann) sa čoraz viac prepadáva do stále temnejších priepastí, v ktorých dominuje pohľad na svet cez prizmu drogy. Kienemann využíva na zobrazenie deformácie telesnej schránky človeka, ktorú spôsobuje látka s modrými kryštálikmi, napríklad nekontrolovateľné trhanie svalmi okolo úst, neprirodzené pohyby čeľuste, či vyplazovanie jazyka.

Inscenácia obsahuje celkovo množstvo vzruchov – sú to napríklad trblietavé kostýmy, ktoré strieda Eva Hüster, keď znázorňuje Ericovu lásku k droge. Ten totiž drogu, od ktorej sa odvíja jeho život, familiárne oslovuje ako svoju sestričku a dáva jej mená Christin či Christl. To samozrejme priamo odkazuje na návykovú kryštalickú látku. Napätie udržiava i dráždivá elektronická hudba, ktorú priamo na scéne vytvára skladateľ Kriton Klingler-Ioannides. Ďalším prvkom, ktorý ešte viac zhmotňuje vízie a rozbitý pohľad človeka pod vplyvom omamnej látky, je výrazná práca s metódou live cinema – na viacerých obrazovkách vidíme detailné zábery na tváre aktérov, ktoré ako pokrivené zrkadlá ukazujú momentálny obraz duše a mysle človeka, ktorého na jeho ceste sprevádza droga.

Hüster svojimi preoblečeniami (rôzne šaty z lesklých látok) a premenami (napríklad čierna parochňa) pôsobí ako zhmotnenie Ericových vidín, ktoré sa objavujú pod vplyvom drog. Vizuálne demonštruje nestálosť, rozkolísanosť, neukotvenosť, ako i neobmedzenú fantáziu v drogovom ošiali. Jej načerveno namaľované oči pôsobia na jednej strane lákavo, ako čosi výnimočné, ale zároveň desivo. Rôzne extatické scénické podoby Hüsterovej zovňajšku sú skonkrétnením Ericových vízií. Odhaľujú polaritu drogy s jej prísľubom sladkého života, ale aj jej odvrátenú stránku, ktorá hlavnému hrdinovi znemožňuje orientáciu v reálnom svete. Ericova kríza identity, ktorú si spôsobil drogami, neprekvapivo zapríčiní i rozpad vzťahu s jeho priateľkou.

Do inscenácie je včlenená i pasáž kritizujúca dnešných mladých Európanov, ktorých nezaujímajú demonštrácie a radšej sa chodia zabávať na diskotéky. Tento text, ktorý jeden z hercov (M. Kienemann) napísal ako tínedžer pred niekoľkými rokmi, kladie nadčasové otázky: „Čo je štát? Čo je politika?“ Zaznie však i provokujúcejšie tvrdenie: „Európa je festival pacifistov v domove dôchodcov,“ čo tiež otvára mnohé otázky o aktuálnej tvári starého kontinentu. Netreba opomenúť ani humor a priestor pre improvizáciu, ktorú si Kienemann s Hinschom vytvorili, či už keď z tabule nad hlavami divákov čítali české titulky alebo keď sa v angličtine vtipne dohadovali o tom, ako správne „navariť“ drogu.

Dramaturgička Svenja Käshammer spolu s režisérom Klinkom do inscenácie vsunuli i historické kontexty – na to, aby boli schopní dlhé hodiny bez prestávky pochodovať a bojovať, využívali metamfetamín aj vojaci Wehrmachtu. Takzvané „Blitzkriege“ počas druhej svetovej vojny boli tak zrejme možné len vďaka konzumácii pervitínu. Keďže sa s daným motívom v inscenácii ďalej nepracuje, pôsobí trochu ako zaujímavá intelektuálna odbočka, ale osobnú drámu Erica na javisku nijako nerozvíja.

Prienik do súčasnosti a dôvod, prečo téma u drážďanského publika mimoriadne zarezonovala, sme sa však dozvedeli až na diskusii – nielen Drážďany, ale i ďalšie saské mestá ako Lipsko či Chemnitz bojujú proti narastajúcemu počtu mladých ľudí závislých na pervitíne, ktorý do východonemeckých miest prúdi najmä z Česka.

Napriek tomu, že tvorcovia s témou príliš nepolemizovali ani ju neanalyzovali, otváracia inscenácia festivalu v tom najlepšom slova zmysle útočila na všetky zmysly divákov, a omráčila drsnou expresivitou hereckého prejavu.

Rozmanitá kórejská tanečná scéna

Samostatnú programovú sekciu s názvom Fokus: Korea tvorili predstavenia súčasnej kórejskej tanečnej scény. V jej centre stáli štyri tanečno-performatívne produkcie, pričom každá z nich bola v niečom špecifická a pracovala s úplne odlišnou energiou tanečníkov. Ak by sme teda medzi nimi chceli nájsť niečo „typicky kórejské“, nebolo by to také jednoduché.

Zatiaľ čo Goblin Party priniesli výraznú feminínnu energiu a „ženské témy“, tanečná skupina Lee K. Dance sa vyznačovala pokojným, hĺbavým, ba až meditatívnym prístupom k tvorbe. Kim Sung-hoon Dance Project ponúkli spektakulárne a vizuálne dielo bohaté na obrazy, a Choi X Kang naopak načrtli konceptuálny tvar, ktorému nechýbal humor a odstup.

Štvorica performeriek v živelnej inscenácii Silver Knife tanečnej skupiny Goblin Party v temperamentnom prejave naplnenom výraznou fyzickosťou stvárňuje tému postavenia žien v kórejskej spoločnosti. Robia tak s nemalou mierou kritickosti. Tvorkyne čiastočne odkazujú na starú tradíciu, ktorá hovorí o tom, že kórejské vdovy museli pri sebe nosiť striebornú dýku, ktorou sa mali brániť, ak ich niekto napadol. V prípade, že by bola narušená ich počestnosť, museli si ňou však dobrovoľne vziať život. Tento konkrétny príbeh z kórejských dejín však festivalové publikum nemohlo vnímať naplno, keďže zájazdová verzia inscenácie bola značne skrátená – podľa tvorcov by bolo totiž viac-menej nemožné pretlmočiť pre iné ako kórejské publikum niektoré reálie a špecifické nuansy kultúry tejto východoázijskej krajiny.

Diváci však napriek tomu nezostali ukrátení a mali možnosť sledovať maximálne suverénny prejav tanečníčok (vrátane hudobného a speváckeho prevedenia či rapu), ktoré so sebavedomím mladej ženy dnešnej doby nabúravajú rôzne klišéovité predstavy o tradičnej úlohe ženy v spoločnosti. Silu kolektívneho ducha „ženstva“ znázorňujú napríklad sekvenciami, kedy sú všetky prepletené telami a vytvárajú akýsi jednotný organizmus. Performerky viackrát pracujú aj s pohrávaním sa s vlasmi – stojac v jednej línii v predklone im vlasy visia popred tvár a jedna druhej zapletajú vrkoče a symbolizujú tak univerzálnosť ženského osudu. Humor a ľahkosť sprevádzané angažovanosťou a nekompromisnosťou ba až drzosťou – to všetko sú princípy blízke členkám Goblin Party.

Inscenácia Green Eye choreografa Kim Sung-hoona, ktorý spolupracuje napríklad so známou tanečnou skupinou Akram Khan Company, skúmala tému žiarlivosti. Inšpiráciou sa tvorcom stal okrem iného príbeh Shakespearovej hry Othello – ktorá je azda prototypom ničivosti tejto typicky ľudskej vlastnosti. Po odosobnenom neemotívnom nástupe na javisko početná skupina hercov v oblekoch a herečiek v elegantných šatách a na vysokých opätkoch stojí za stolmi zoradenými v jednej línii, ktoré pripomínajú rečnícke pulty. Gestami demonštrujú slová, ktoré zaznievajú z audio nahrávky. V nej ide predovšetkým o spomínaný ľudský neduh, ako i vonkajšie a vnútorné prejavy tejto zhubnej vášne. Diváci pritom dostávajú odporučenia, ako sa s ňou vyrovnať – najdôležitejšie je vraj najprv si ju poriadne všímať a sledovať ju.

V náhlych zábleskoch, keď sa javisko ocitne v tme a následne sa znova osvetlí, sledujeme výseky zo života rôznych ľudí, ktoré spolu nesúvisia, no každý z nich obsahuje samostatný mikropríbeh a nesie odkaz na istý aspekt ľudského života. Vidíme napríklad „hororový“ obraz, keď znudený pár mlčky pozerá televíziu a muž začne z ničoho nič škrtiť svoju partnerku. Násilie vyvrcholí v záverečnej scéne, keď agresor natrie obnaženej žene celú tvár nazeleno hustou masou, ktorá svojou konzistenciou pripomína bahno. Nie náhodou sa tu objaví práve zelená farba, ktorá je znakom žiarlivosti. Žena sa bráni, bojuje proti nemu, no muž ju silno ťahá za vlasy, až sa jej celá chrbtica ohýba v oblúku dozadu a stojí len na špičkách.

Podobne výpovedné obrazy prinášajú i ďalšie výstupy – napríklad keď jedna herečka v svadobných šatách pyšne ukazuje divákom svoj prsteň a potom sa potkne a spadne na zem. V ďalšom obraze sedí za zvukov hrozivého dunenia učupená pod stolom, kde sa ukrýva pred neznámym nebezpečenstvom. Na tému vzťahov sa viaže i časť, v ktorej sa jedna tanečnica pokúša z viacerých strán vyštverať na telo mužského aktéra, získať si tak jeho pozornosť a pripútať sa k nemu. On však jej prejavy náklonnosti odmieta a tvrdo ju zo seba zhadzuje na zem – ide o až bolestivý obraz vynucovania si lásky. Tvorcovia dovoľujú divákom byť svedkami výjavov z vedomého či podvedomého bytia len na niekoľko minút, čím otvárajú priestor pre najrôznejšie interpretácie. Dielo zamerané na efektívne vyznenie jednotlivých scén v sebe nieslo aj momenty záhadnosti a náhľad do snových predstáv.

Opačných energetických vĺn ako v predošlých dvoch inscenáciách sa mohli diváci dotknúť v diele Two. Choreografka Lee Kyung-eun nechala päticu performerov, ženy i mužov, v priestore pátrať po svojej druhej polovici, hľadať, nachádzať, či naopak prichádzať o blízkosť druhého človeka. Téma stretnutia napĺňala sólové i skupinové choreografie, tie však neprekvapili netradičnými pohybovými vzorcami a niektoré časti sa i viackrát opakovali, preto predstavenie časom strácalo na dynamike i na atraktivite. Zaujímavejšie pôsobili úvodné výstupy, v ktorých bolo v tme možné vidieť len obrysy tanečníkov a počuť ich rýchle a hlasité dýchanie, a pohyb sa len pomaly rozbiehal. Pozitívom inscenácie bol fakt, že tanečníci boli počas celého jej trvania nesmierne sústredení a až hypnoticky napojení jeden na druhého. Ich vzájomná súhra a naladenie sa na vnútro ich spolutanečníkov sa však nie vždy podarilo úspešne preniesť aj na divákov.

Najvýraznejšie spomedzi všetkých kórejských produkcií, ktoré sme mali možnosť vidieť, vyčnievala konceptuálne a minimalisticky ladená performancia Complement. Dvaja tanečníci (Choi Min-sun a Kang Jin-an) boli po celý čas takmer bez výrazu a pripomínali tým až akési naprogramované stroje. Je ťažké opísať originálne pohyby tejto dvojice, ktoré pôsobili odľudštene, no bola v nich prítomná aj vysoká dávka odstupu a nadľahčenia. Muž a žena na scéne stoja vedľa seba a v zrýchľujúcom sa tempe vykonávajú repetitívne a strohé kyvadlové pohyby. Žena sa kýva v bokoch z jednej strany na druhú, pričom sprava doľava a naopak jej akoby nekontrolovane lietajú i paže, až to vyzerá tak, že ani nepatria jej osobe. Zautomatizované pohyby dopĺňajú nečakané situácie, keď napríklad muž potľapká ženu po zadku, či vtedy, keď jej nakúka ponad rameno a smiešne pritom poskakuje. Mužská dominancia sa vyváži v okamihu, keď tanečníčka svojho partnera pritlačí nohou k zemi a odsunie ho nabok. Moment, keď v nečakanej chvíli začnú rýchlymi, až besnými pohybmi napodobňovať umývanie si zubov, pôsobí ako chcená úmyselná chyba v dokonale naprogramovanom systéme. Do hry sa tak vracia spontánnosť pohybu, ktorú performeri umne dovádzajú až do komickej roviny. Naznačujú tým azda i neobmedzenú slobodu človeka, ktorý v sebe vždy dokáže objaviť čosi, čo vzdoruje každodenným schémam a zaužívaným pohybom či vzorcom správania a dovolí si prekvapiť i samého seba. Projekt Complement je výnimočný svojou bezprostrednosťou a hravými a súčasne presnými konceptuálne zameranými pohybmi.

Avizovaná konfrontácia človeka s technológiami sa však nejavila byť dominantnou témou tejto inscenácie, a to i napriek tomu, že použitie kamier ponúklo komplementárne videnie reality. To, čo sa dialo na scéne, totiž snímala ďalšia aktérka na kameru. Zábery, ktoré sa premietali na dvoch televíznych obrazovkách, však nie vždy zodpovedali aktuálnemu dianiu – raz čas na scéne predbiehali, inokedy sa vracali k už videnému. Divák sa tak pohyboval v rôznych sekvenciách a časových rovinách performancie, ktoré si mohol vo svojich predstavách dopĺňať či konfrontovať s vlastnými spomienkami.

Prvé dni na Flore tak svojím výrazným štartom v podobe pulzujúcej energie drážďanského súboru otvorili cestu ďalším nemeckým inscenáciám v programe a priniesli i rozmanitý výsek z rôznorodej kórejskej tanečnej scény.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Galdíková, Lucia. Divadelní Flora vol. 1 - Nové impulzy z Nemecka i objavovanie kórejského súčasného tanca. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 17.9.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/981.