Divácke eastside turné

M. A. Bulgakov, M. Dudášová: Psie srdce (foto: R. Miko)M. A. Bulgakov, M. Dudášová: Psie srdce (foto: R. Miko)S. Bilý, V. Fürješová: Ďalší prosím alebo Tri grácie v Smrdákoch (foto: archív divadla)S. Bilý, V. Fürješová: Ďalší prosím alebo Tri grácie v Smrdákoch (foto: archív divadla)F. Zeller: Otec (foto: J. Štovka)F. Zeller: Otec (foto: J. Štovka)

Keď ste srdcom východniar(ka) a dušou teatrologička, každá návšteva rodného mesta sa nevyhnutne spája s návštevou miestnych a blízkych divadiel. Tak to bolo aj počas týchto jesenných prázdnin.

Psie srdce a profesorka Preobraženská

Prvou zastávkou malého východoslovenského turné bolo Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, ktoré práve premiérovalo dramatizáciu novely Psie srdce Michaila Bulgakova. Tvorcovia z diela vyťažili stále rezonujúce spoločensko-politické otázky. Okrem vulgárnosti a tuposti prichádzajúceho boľševizmu, ktorý sa ocitá v ostrom kontraste so vzdelaním a spôsobným správaním, pridali aj odtiene feminizmu a postavu profesora Preobraženského prepísali na profesorku Preobraženskú. Je to sebavedomá, rozhodná, vzdelaná žena so spôsobmi aj maniermi (a vďaka stvárneniu Kvety Stražanovej vládne aj celej inscenácii). Narazí na bytový výbor – nadšených komunistov, ktorí jej zablatenými čižmami stúpajú po mramorových schodoch a vzácnych kobercoch. Do opozície sa dostávajú Engelsove spisy (aj o bytovej otázke) a knižnica profesorky Preobraženskej, na ktorú potrebuje jednu celú miestnosť.

Scénická výtvarníčka Anita Szökeová použila len pár kúskov charakterizačného nábytku (napr. jedálenský stôl, lekárska vitrína), ktorý bolo možné zo scény ľahko odniesť. Javisku dominovala stena, ktorá sa uprostred otvárala, aby sme na tomto mieste mohli sledovať operáciu Šarika či alegorický výjav s morskou pannou obklopenou mladými komunistami.

Kým Kveta Stražanová ako Preobraženská a Michal Novodomský ako jej asistent Bormentaľ  boli skôr civilní, predstavitelia domového výboru, kontrastne k nim, boli karikatúrami. Náhlík na javisko usadil dvoch pouličných muzikantov (nazval ich Ušatý a Nosatá), ktorí naživo interpretujú hudbu Juraja Haška. K mimoriadne vydareným obrazom patrí situácia, v ktorej od morfia závislý Bormentaľ vidí seba niekoľkonásobne (okolo neho stoja herci odetí rovnako ako on). Sezóna dramaturgicky orientovaná na ruských autorov s názvom „Spasíba“ sa v DJZ začala úspešne.

Divadlo pre menej náročných a úplne nenáročných

Druhá zastávka malého turné si vyžadovala zabudnúť na úvahy o divadle ako morálnej ustanovizni a prijať fakt, že národ sa chce zabávať! Nové zoskupenie na prešovskej nezávislej scéne Vaše divadlo – prešovské divadlo komédie naštudovalo hru Ďalší prosím alebo Tri grácie v Smrdákoch. Text Stana Bilého a Valiky Fürješovej čerpá zo zdrojov nízkej komédie – z ľudských štiav, sexuality a alkoholického opojenia. V jednoduchej zápletke (rozuzlenie neprezradím, aby som prípadným záujemcom o mentálny oddych v divadle nepokazila zážitok) sa stretnú tri ženy pred dverami ordinácie v kúpeľoch. Sú z rôznych častí Slovenska a trpia rôznymi diagnózami – to sú podnety pre slovný aj akčný humor. V réžii Michala Novodomského sa tri herečky (Svetlana Janišová, Petra Körtvélyessy, Ľudmila Dutková) vo svojich rolách veľmi skoro dostanú do fázy opitosti, odkiaľ už niet kam stupňovať použité herecké prostriedky. V tejto inscenácii sa stretajú dve pravdy: smiech lieči a proti gustu žiaden dišputát.

Povedz mi, otec, jak vyzerá čas...

Treťou zastávkou bola repríza inscenácie Otec, ktorú Štátne divadlo v Košiciach uviedlo na konci minulej sezóny. Hra francúzskeho dramatika Floriana Zellera je ponorom do témy, ktorú denne riešia v mnohých rodinách, je úvahou o ľudskej dôstojnosti, starobe, odchádzaní a o otázke, do akej miery má dieťa obetovať svoje životné plány, ak jeho rodič potrebuje na sklonku života opateru. Hra pracuje s prelínaním časových rovín i miest, ktoré sa v hlave starnúceho Andrého miešajú. Už nie je schopný sa o seba sám postarať, bojuje so svojim neistým telom, zlyhávajúcou mysľou a vlastnou ješitnosťou. Je to neľahká, dojímavá téma, v košickej inscenácii ju od pátosu vzďaľuje scéna Jána Ptačina. Tvorí ju vysoká stena s rôznymi otvormi. Postupne z nich miznú veci, ktoré ich pôvodne vypĺňajú – hodiny ako dôležitá metafora, architektonické výkresy odkazujúce na Andrého povolanie, hračky, fotoaparát, telefón. Na konci ostávajú len prázdne sklenené nádoby. Režisér Ján Luterán sa snažil hercov a herečky udržať čo najďalej od  prejavov pátosu, využíval náznak a diváka nenechal utápať sa v dojemnosti, ale vyžadoval jeho mentálnu účasť na to, aby dokázal dekódovať princíp prelínania sa časových rovín a postáv. Na Malej scéne ŠDKE tak vznikla kultivovaná inscenácia, ktorá hovorí o ťažkej téme – jednej z tých, ktorú vytesňujeme z našich myslí aj nášho denného žitia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Dzadíková, Lenka. Divácke eastside turné. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 15.11.2018]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/654.