Diego de Brea: „Umelci sú najväčší egoisti tohto sveta.“

Diego de BreaRivers of BabylonRivers of BabylonMalomeštiakova svadbaCoriolanus

Koncom januára mala v Slovenskom národnom divadle premiéru inscenácia Rivers of Babylon. Kultový Pišťankov román zdramatizoval a zrežíroval slovinský režisér Diego de Brea, ktorý sa na slovenskej prvej divadelnej scéne etabloval už Shakespearovým Coriolanom či Brechtovou Malomeštiakovou svadbou. Jeho doterajšie inscenácie výrazne rozvírili naše divácke i kritické vody a inak to nie je ani v prípade „babylonských vôd“.  Práve pri príležitosti príprav tejto inscenácie vznikol rozhovor, ktorý odhaľuje de Breove názory na divadlo, umenie i súčasný svet.

Čo pre teba dnes znamená umenie?

Umenie je veľmi široký pojem. Problém možno spočíva v tom, že sa v dnešnom svete mieša umenie a kultúra. Za umenie sa v súčasnosti považuje v podstate hocičo, napríklad aj varenie. Najpodstatnejšou vecou v umení je vnútorná potreba a láska. Či a ako to vieme oceniť, je však veľmi relatívne. Jediné kritérium, ktoré by som vedel pomenovať, je, že umenie musí vyvolať v človeku očistenie. Jeho úlohou by teda nemala byť len zábava, ale aj ozdravenie a hygiena, ako to napokon bolo aj v minulosti. Divadlo by tiež nemalo byť len kritikou spoločnosti a zrkadlom sveta, ale malo by človeku otvárať dušu.

Očistenie pre teba znamená, že umenie vyplaví na povrch emócie?

Umenie musí mať identifikačný moment. Ten vzniká napríklad vtedy, keď diváci prežijú to, čo sa deje na javisku, keď v tom spoznajú sami seba. To je rozdiel medzi verizmom, ktorý sa teraz robí, a umením, ktoré vytvára nový svet. Svet, ktorý používa iný jazyk.

Myslíš si, že je dnes divadlo v takejto očisťujúcej forme dôležité?

Človek dnes hľadá zmysel v živote i v sebe samom. Podobnými otázkami sa zaoberá aj umenie. Prázdnota je napokon rovnako veľká v reálnom živote aj v divadle. Hlavným problémom je oportunizmus v našich životoch, pri ktorom používame najmä hlavu. Umenie je naopak kreatívny priestor, kde by sme mali byť úplne očistení od myslenia. Človek sa potom pýta: Ak toho nie som schopný v reálnom živote, ako by som to mohol dosiahnuť v tom privilegovanom priestore divadla?

Je dnešný divák, očakávajúci od divadla zábavu, schopný prijímať umenie, ktoré by ho malo očistiť, vyplaviť jeho emócie?

Áno, myslím, že je. Otázkou je, či si to vie priznať. Ľudia emócie mnohokrát skrývajú, alebo ich odsúvajú, pretože sa ich boja. Otvárajú v nich frustrácie. Ďalším problémom sú zmeny, ktoré od nás vyžadujú veľkú zodpovednosť. Každá zmena postaví človeka pred situáciu, ktorú neovláda, a toho sa bojíme. Radšej pristúpime na fakt, že nám nie je dobre a držíme sa toho, čo poznáme. Bohužiaľ, veľakrát sa nám musí stať niečo veľmi tragické, aby k zmene naozaj došlo. A vtedy je už väčšinou neskoro.

Preto je divadelné umenie šialenstvo. Nevieme, v čom to je. Je to niečo také, čo má len dieťa. Kým nie je socializované, je totálne otvorené. A to sme v dospelosti stratili. Otvorený vzťah ku každej veci, ku každému detailu, ku každej maličkosti, ktorá sa stane. Ako povedal Tarkovskij: „Zmysel života je to, že ti je dobre, keď si sám.“ V súčasnom svete kapitalizmu nevieme žiť sami a sme totálne osamelí. Všetko, o čom si nahovárame, že je pre nás nutné, technológie, vonkajšie impulzy, efekty, médiá, nás totálne uzavrelo a odcudzilo. Najhoršie je, že dnes nedokážeme riešiť konflikty vo vzťahoch. Človeka nevidíme, aj keď naňho pozeráme, nepočujeme ho, aj keď ho počúvame. Vzťahy sú v takom katastrofálnom stave, že na prežitie potrebujeme veľa iných náhrad. Psychológov, psychoterapeutov, masáže... To znamená, že žijeme preto, aby sme sa liečili. A to je dosť ďaleko od umenia.

Ďalším problémom súčasného umenia je, že sa veľa zaoberáme formou a efektom. Podobne ako v živote. Viac nás zaujíma to, čo je vonku, ako to, čo je vo vnútri. Mali by sme sa však dotknúť obsahu, lebo tam je problém. No my sa problém pokúšame tak v živote, ako aj v umení, vytesniť, odsunúť. Kapitalizmus robí všetko preto, aby sa problémy prekryli. Dajú ti iné zábavky, aby si na dôvod problému zabudol. Namiesto riešenia sa liečia symptómy. Ako vo farmaceutickom priemysle.

Takže kapitalizmus je pre umenie nebezpečný?

Nie je taký nebezpečný pre umenie, ako skôr pre človeka. Dnešné mladé generácie sú okradnuté. Tento populistický trend amerikanizácie nás priviedol do bodu, že náš hodnotový systém je chybný a skazený. Ukazujeme dieťaťu, že iba cieľ je dôležitý. To je aj problém súčasnej kreativity. V skutočnosti cieľ vôbec nie je dôležitý, je len výsledkom. V živote je dôležité putovanie, cesta. Ak nenájdeš v sebe uspokojenie z putovania, potom je aj cieľ nezmyselný.

Mladá generácia je v tomto zmysle pomýlená a úbohá. Dnes namiesto toho, aby si si prečítal knihu, ideš na wikipédiu. Namiesto toho, aby si si pozrel predstavenie, pozrieš si len trailer. Nejdeš do prírody, ale pustíš si National Geographic. Namiesto toho, aby si mal vzťah, ideš na facebook. Virtuálny svet vytvoril priestor, ktorý ťa okradol o reálne vzťahy. Virtuálny svet sa javí ako ideálny, ale taký svet v skutočnosti neexistuje.

Aký si režisér a aké divadlo máš rád?

Páči sa mi divadlo, ktoré má špecifický jazyk. Neznášam a neznesiem ilustratívne a naratívne divadlo, ubíja ma. Umenie divadla je jedna z najmocnejších ilúzií. Zároveň všetko, čo môže divadlo, film nikdy nedokáže. Je to živý organizmus, ktorý je bližšie k divákovi. Je tu a teraz. Čierna škatuľa, otvárajúca nekonečné možnosti, ktorým však musíme byť aj my otvorení. Je predsa super byť znepokojený vecami, ktoré sa dejú, o tom je hľadanie. Na to sú však potrební ideálni partneri, ktorí majú takú istú túžbu a potrebu zahrávať sa. A zároveň potrebuješ inštitúciu, ktorá by ti dala slobodu prezentovať výsledok až v okamihu, keď si si istý, že je pripravený. A takej niet.  Individuálne umenia ako je maliarstvo či sochárstvo túto možnosť majú. My sme však viazaní na organizmus, ktorého fungovanie závisí od mnohých ľudí.

Nikdy v živote som sa nenazval umelcom a vlastne ani režisérom. Vidím sa skôr ako „tréner“, ktorý v sebe nosí všetko od psychológa, sociológa, cez mamu a otca. Musíš mať v sebe všetko. Potom prinesieš fascináciu, more snov a úlohou herca je, aby do toho neznámeho mora skočil. Bez toho, aby vedel, kam pláva. Mojou úlohou ako režiséra je aj to, aby sme tie sny potom spolu dosnívali. Musím byť kapitánom, ktorý usmerňuje loď a privedie všetkých do prístavu. Kľúč k dobrej inscenácii nie je len to, že jej všetci veríme, ale že aj vzťahy medzi nami sú dobré, že medzi nami existuje láska. V divadle je však veľmi veľa egoizmu, závisti, žiarlivosti a tento negativizmus mnohokrát narúša konšteláciu konkrétneho projektu.

Mojou zodpovednosťou v divadle je ukázať maximum. Keď tam prídem, môj privátny život a moje problémy nechávam bokom. To je profesionalita. Veľmi často jej však rozumieme zle. Myslíme si, že to znamená byť dobre platení. Ale v skutočnosti ide o prístup k problému.

Niekedy sa však stane, že nie všetci herci do toho pomyselného mora skočia. Ako na to potom reaguješ? 

Moje životné heslo je urobiť aj zo zlého dobré. To neznamená robiť kompromisy, ale v rámci celku, ktorý budujem, musím každý strom vysadiť tak, aby celý les pevne stál. Nie je problém, keď herec neskočí do mora, problém je, ak nemá túžbu, vôľu, motiváciu a rozmýšľa len o efekte. Zmyslom kreativity je to, že sa ti „niečo“ stane. Vtedy zmeníš seba a môžeš zmeniť aj svet, čiže divákov.

Takže aj herec počas skúšania musí prejsť očistením, aby tento efekt preniesol na diváka?

Samozrejme. Aj v histórii divadlo predstavovalo čosi nebezpečné, šialené, niečo, čo je spojené s Dionýzom, s libertinizmom, teda so všetkými pojmami, ktoré sa nejako vzťahujú na slobodu. Pokiaľ žijeme normálny život mimo divadla, nemôžeme byť šialení na javisku. Herec by mal byť človek, ktorý skúsil v živote všetko. Herec znamená: žiadne limity. To je to šialenstvo, o ktorom hovorím. Žijeme strašne normálne, bezpečné životy. Žijeme život biznismenov, ale chceli by sme žiť život umelcov. A to nejde. Umelec je bohém. Vždy to tak bolo a aj to tak byť musí. Bohém neznamená, že piješ alkohol, ale že chceš v živote vyskúšať veľa vecí. Je to úplne nekompromisná a nekonzervatívna pozícia človeka. To znamená, že nenasleduješ svoju hlavu, ale svoje srdce. 

Nie je to egoistické?  

Je to veľmi egoistické. Umelci sú najväčší egoisti tohto sveta. Musia nimi byť. Vždy každému pred premiérou poviem, že zmyslom jeho výstupu je egoizmus. Všetci si musia urobiť svoju „prácu“, rovnako ako vo futbale. Brankár sa má starať o svoje veci, útočník o svoje. Všetky tieto egoizmy ale majú spoločný cieľ.

Profesionálni športovci majú svojich psychológov, ktorí sa o nich starajú, aby ich pripravili na takéto „víťazné“ myslenie. Niečo také je veľmi dôležité aj v umení. Herec má geniálnu pozíciu a fenomenálnu moc, keď vstúpi na javisko. Môže na divákov vplývať, môže ich klamať, manipulovať nimi, ale veľakrát si to neuvedomuje. Je to preto, že sa hanbí a bojí. A strach a hanba prichádzajú vtedy, keď nie sme úprimní sami k sebe, keď sa bojíme seba. Ak si čistý k sebe, ak si pripravený, nemáš s tým problém.

Ale herec si v skutočnom živote nemôže dovoliť prežívať všetko, čo si môže dovoliť zažívať na javisku.

Prečo si to nemôže dovoliť? To je kľúčová otázka. Život je otvorená vec. Kto ti povie, že niečo nemôžeš urobiť? Neoberáš predsa kvôli vlastnej slobode o slobodu iného človeka. Druhému vezmeš slobodu len vtedy, keď si klamár a robíš sa niekým iným, ako si. To je vampirizmus dnešného sveta. Slobodu musíš umožniť najmä sebe samému, potom budeš otvorený. Ale takto to nefunguje. Aj v divadle veľakrát robíme veci len na oko. Potrebujeme divákom ukazovať, že ide len o ilúziu. To je však veľmi zle. Oni musia do tej reality padnúť, aby mohli niečo zažiť.

Kto je pre teba herec?              

Myslím si, že povolanie herca je jedno z najťažších na svete. Málokto je naozaj talentovaný. Je veľa hercov, ktorí sú v živote veľmi nešťastní. A byť nešťastný herec je stokrát horšie, ako byť nešťastný predavač v hypermarkete. Keď chceš byť špičkový, musíš mať obrovské dispozície v zmysle otvorenosti. Herec musí byť veľmi kreatívnym človekom. To znamená, že si naozaj želá riskovať všetky tie svety, ktoré divadlo ponúka.

Dnešné divadlo však prináša len podoby. Neponúka premenu postavy, ale človeka, ktorý vo verejnom živote niečo predstavuje. To znamená, že sa neprichádzame do divadla pozerať na Raskoľnikova, ale prichádzame sa dívať na toho, kto ho hrá. A to nestačí. Problémom je aj to, že hercov v ich živote zaujíma len veľmi málo vecí. Dobré divadlo by malo vychádzať aj z toho, že hercov zaujíma život. Keď to tak nie je, jediné, čo im potom zostáva v rukách, je text.

Je pre teba v divadle dôležitý typ?

Je to ako v športe. Najviac cenené sú charaktery. Charakterový herec je ten, ktorý prináša esenciu problému. Ide o potenciál, ktorý nosí v sebe, o všetku psychológiu, transformáciu. Musí byť schopný zo seba vystúpiť a vstúpiť do postavy. To je talent. Je však jasné, že bez typológie divadlo nemôžeš robiť. Typológia je viazaná na to, aký je herec vo svojom živote. Charakter sa na to neviaže.

Nie je to však jediný kľúč k dobrej inscenácii, tých je veľa. Každý nemôže hrať Hamleta. To je ilúzia, lož. A zároveň to neznamená, že keď hrám Polónia, je to niečo menej. Lebo loď môže plávať iba vtedy, keď všetko funguje. Bez obličiek by to tiež nešlo. Ani bez pľúc, či prstov. Potrebujeme všetko. A tomuto herci mnohokrát nerozumejú. Majú pocit, že je to niečo menej a vtedy sa snažia robiť viac. Ale zmyslom umenia aj života je jednoduchosť, obyčajnosť.

Čo je momentálne v divadle pre teba aktuálnou témou?

Veľké témy. Eposy. Civilizačné témy. Jednoducho všetko to, čo otvára ontológiu života. Nie však verizmus každodennosti, ktorú žijeme. Potrebujeme väčšie problémy, väčšie témy. Hlavné otázky v živote sú tie, na ktoré si nevieme odpovedať, teda: ako a prečo? Kapitalizmus má na to iba jednu odpoveď: Peniaze. Ale to nie je dosť. Jedna krásna krátka báseň hovorí: „Ťažko je byť človekom, ťažko je povedať nie.“ To je kľúčom života. Na všetko stále hovoríme áno, áno, áno. Tak sme sa v tom živote stratili. Nie všetci, ale väčšina. Bohužiaľ, veľakrát aj ja. 

 

Rozhovor primárne vznikol za účelom výskumu v rámci dizertačnej práce.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Brajerčík, Peter. Diego de Brea: „Umelci sú najväčší egoisti tohto sveta.“. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2016. [cit. 18.6.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/523.