MLOKi
Bodka, bodka, čiarka (Kolibri szinház) foto archív festivalu
Bodka, bodka, čiarka (Kolibri szinház) foto archív festivalu

Bábkarská Bystrica 2016, deň druhý – Sobotňajšia festivalová koláž

Pre najmenších ranostajov začínal druhý festivalový deň pomerne skoro, počas cesty naň bolo ešte mesto schované v rannej hmle. Maďarský súbor Kolibri Színház sa predstavil s polhodinovým batoláriom, formátom, ktorý vďaka banskobystrickému divadlu dobre poznáme už aj na Slovensku. Dvaja herci, herečka a hudobník si vystačia s minimom rekvizít a slov, významy prenášajú iba pomocou sprievodnej hudby a zvukov. Aj výtvarná výprava je jednoduchá a minimalistická – využíva prírodný materiál – hlinu a konáriky, vodu. Herci sú odetí v jednoduchej bielej, ktorú si tvorivo oživia odtlačkami rúk červených od hliny. Citlivo a nenásilne budujú situácie najjednoduchšími prostriedkami – pomocou dvoch bodiek je z kúska hliny odrazu tvár, ovál z hliny nastoknutý na konárik vytvára postavičku… Herci predvádzajú grimasy, vyludzujú zvuky a menia intonáciu, podľa ktorej rozoznáme aj bez slov, či sa postavičky radujú, alebo hnevajú. Deti sa v tichu dokážu sústrediť aj na padajúcu guľku hliny. To, čo vo výsledku vyzerá ako „chudobné“ divadlo, je do detailov premyslené, celkom v duchu súčasných výchovných teórií. Pre kreativitu detí je prínosné, keď sa uberie z pestrofarebnosti, prírodné odtiene sú mäkké a príjemné pre oko, namiesto ohňostroja nápadov a útokov na všetky zmysly sa vraciame k voľnej hre, ktorá vychádza z prírodných elementov – halúzok, zeminy, vody. Bodka, bodka, čiarka bolo krásne, inšpiratívne stretnutie. Po predstavení sa navyše pokračovalo otvoreným ateliérom, v ktorom si deti ohmatali materiál z predstavenia i hudobné nástroje.

… prestať rozprávať a začať pozerať

Festivalový tourbus nás znovu vyviezol do okolia, aby sme tam spolu s domácimi divákmi objavili ďalšiu, väčšine divákov úplne neznámu tvár bábkového divadla. Ateliér Zoje Mikotovej je v našich končinách unikátom. Jej študentky hrajú vlastné verzie rozprávok bez slov, pomocou znakovej reči nepočujúcich. Významnou pomôckou sú pre nich zvláštne rekvizity, akési nadrozmerné leporelá, vďaka ktorým príbehy naberajú kontúry reálnosti aj napriek „hendikepu“ nonverbálnosti. Priestor, ktorý v absencii slov vzniká, vypĺňajú herečky rôzne, výraznou gestikou a mimikou, pohybovo, interaktívne v spolupráci s divákom, zapájaním ostatných zmyslov (pre divadlo úplne nezvyčajná je práca s hmatom). Sledovali sme Veľkú rozprávku o repe, O Malom cestovateľovi a O mačke a čajke a musím povedať, že to bola práca náročná na aktivitu mozgu. Dospelým aj detským divákom sa postupne darilo prekonať diskomfort sťaženého vnímania. Aj keď to stálo nemalé úsilie pri prekladaní a dešifrovaní výrazov, toto divadlo prinieslo zaujímavú skúsenosť.

Zvieracia rozprávka o hľadaní šťastia

Bodaj to hus kopla! je hra obľúbenej poľskej autorky zvieracích rozprávok Marty Guśniowskej. Tá už nie je celkom neznáma ani na Slovensku. Tentokrát sme videli hru v réžii samej autorky. Depresívna húska, ktorá sa chce dobrovoľne nechať zožrať líškou, je humorným podobenstvom o človeku, ktorý trpí „existencialistickou krízou“, pretože nijaký zmysel života mu nedáva zmysel – ani rodina, ani práca, ani pôžitky sveta. Výtvarne pôsobivá inscenácia zaujme do detailov prepracovanými zvieracími bábkami, ale aj slovným a situačným humorom. Drobné nápady podporujú hravosť ako výrazný prvok, možno až postup javiskového tvaru. Že je to viac ako len bájka či súčasná paralela s ezopovským príbehom, naznačuje rámcovanie a prítomnosť rozprávača, ktorý antiiluzívne a autoreferenčne glosuje udalosti na scéne. Dielo pre väčších školákov je vďaka tomu veľkým pôžitkom aj pre dospelého diváka.

Cirkus? Tanec? Akrobacie?

Popiska hlása vzdušnú akrobaciu, no fanúšikovia nového cirkusu nakoniec obišli trochu naprázdno. Enola súboru Cirkus Mlejn je šou jednej protagonistky, ktorú možno umiestniť na pomedzí performancie, súčasného tanca a pohybového divadla s prvkami vzdušnej akrobacie. Motívy ekologických katastrof a deštruktívnych vplyvov človeka na prírodu našej planéty sú zreteľné odkazy, no na spojenie do celostnej výpovede akoby nám ešte chýbalo niekoľko ohniviek. Je trochu škoda, že následkom toho predstavenie poslúžilo možno skôr ako ukážka pozoruhodných možností vo svete súčasného pohybového divadla, tendencií súčasného fyzického divadla a je otázne, nakoľko reprezentovalo tzv. nový cirkus. Pozoruhodné sú však performerkine fyzické danosti, zručnosti i dokonalá koncentrácia. Vďaka nej sa v jednom okamihu žena ocitá akoby vo vzduchu, pričom jediná časť tela, ktorá ju spája s lanom je jej šija, opretá o hrazdu. Aj to je zapamätateľný moment, ktorý môže spôsobiť, že v divákovi ostane nejaký čas spomienková stopa po tomto predstavení (napriek predchádzajúcim výhradám).

Zuzana Andrejco Ferusová

Absolventka slovakistiky a estetiky na UK a neskôr aj divadelných štúdií na VŠMU. Pracuje ako knižná editorka a jazyková redaktorka. Najradšej spolupracuje s malými vydavateľstvami (BRAK, Monokel books) a na angažovaných projektoch (ASPEKT, Post Bellum). Je spoluzakladateľkou platformy MLOKi a príležitostne píše o divadle aj inde. V umení aj divadle obdivuje predovšetkým ženskú kreativitu a odvahu hľadania.