MLOKi
Thyeste_réžia T. Jolly (foto C. Raynaud de Lage), Festival d´Avignon 2018
Thyeste_réžia T. Jolly (foto C. Raynaud de Lage), Festival d´Avignon 2018

Ako (a kam?) na medzinárodné festivaly – letný sprievodca cestami za divadlom

V máji Viedeň, v júni Atény alebo hoci Sibiu či Bali, v júli Lisabon alebo Avignon, možno aj oboje, v auguste Edinburgh, v septembri Plzeň a Vilnius, v októbri Maribor, v novembri… tak ako cestovanie samotné obohacuje cestovateľa o skúsenosti s inou kultúrou, rozširuje zorné uhly a vytrháva z rutiny každodennosti, je divadelné cestovanie jednou z najlepších príležitostí, ako nazrieť za humná domácej divadelnej praxe a otvoriť si obzory smerom k najnovším európskym a svetovým trendom v divadle a performatívnych umeniach. Pre tvorcov i divadelných kritikov to je (resp. mala by byť) takmer povinnosť, ale pre návštevu divadelného festivalu nie je nijakou podmienkou patriť k cechu a ani byť obyvateľom mesta, v ktorom sa podujatie koná. Tisícky Francúzov napríklad každé leto migrujú zo všetkých kútov krajiny a namiesto all-inclusive rezortných služieb investujú do lístkov na Avignonský festival.

Obdobím, kedy nastáva priam boom všetkých festivalov, je máj až október, ale vycestovať sa dá celoročne. V tomto článku nájdete 5 na mločej koži otestovaných podujatí, ktoré stojí za to navštíviť ešte toto leto a začiatkom jesene.

5. – 16. jún: Čo by kameňom…

Tento festival je momentálne v plnom prúde, ale keďže sa ťahá naprieč májom až do júna, ešte stále sa dá stihnúť pár inscenácií od režisérov zvučných mien. Navyše, Wiener Festwochen sú tuhľa za rohom. Takže sa nedá vyhovárať na strach z lietania ani na nedostatok času na cestovanie, hodina vo vlaku prejde rýchlejšie ako ranné zápchy na Prístavnom moste a je aspoň drobnou príležitosťou vytiahnuť wörterbuch a oprášiť slovnú zásobu z nemčiny. V prípade, že nie je čo oprášiť, v ponuke sú aj niektoré inscenácie s anglickými titulkami, produkcie súčasného tanca či inojazyčné inscenácie zahraničných tvorcov. Napríklad vo francúzštine, ako La vita nuova pravidelného hosťa festivalu, ktorým nie je nik iný ako enfant terrible talianskej réžie Romeo Castellucci. Predstavenie sa dá stihnúť aj ako dvojvečer v kombinácii s novinkou ďalšieho barda svetového mena Roberta Wilsona, ktorý po viac ako 25 rokoch na spoluprácu opäť oslovil divu francúzskeho divadla Isabelle Hupert. Mary said what she said, Mary povedala, čo povedala, uvidíme, čo povieme my, keď uvidíme… Ďalším menom v programe bohatom na celebrity je René Pollesch a jeho „dostihová“ inscenácia Deponie Highfield, ktorú bude v Akademietheatri možné vidieť aj po skončení festivalu (do 19. júna). A pokračujeme – Milo Rau, Theresa de Keersmaecker, Benjamin Verdonck, Tiago Rodrigues, Béla Tarr – len málokto chýba v tejto výkladnej skrini vrcholov súčasnej réžie a performatívnych umení. Popritom je tento ročník zameraný najmä na divadlo blízkeho i vzdialenejšieho východu – tvorcovia a tvorkyne z Iránu, Kuvajtu, Thajska či Japonska prinášajú ukážku divadla, s akým sa v európskych divadlách konfrontujeme zriedkavejšie. Práve preto je jedným z trendov medzinárodných festivalov fókus na tvorbu z krajín globálneho juhu. Užiť si jeden ročník Wiener Festwochen je najlepšou školou o súčasnom svetovom divadle, zvlášť pre študentov divadelných odborov by to preto mala byť pomôcka, po ktorej sa oplatí siahnuť.

4. – 18./23. júl: Křidýlko nebo stehýnko? Lisabon nebo Avignon?

Hoci repertoárové divadlá v lete prázdninujú, koniec sezóny nemusí znamenať dvojmesačný divadelný „absťák“. Medzinárodné festivaly vrchovato naplnia túžbu po kvalitnom divadle. Niektoré z nich sa navyše konajú v prímorských oblastiach, takže je možné si dopriať cez deň výdatnú kúpačku a večer rovnako výdatnú kultúru. Dobrodružnejšie povahy dokonca môžu festivaly skombinovať – nízkonákladové lety sú v lete v plnom prúde a zaletieť si trebárs z Lisabonu do Avignonu je otázkou dvoch či troch hodín. Práve v týchto dvoch mestách sa totiž temer naraz v priebehu celého júla konajú dve navštíveniahodné podujatia.

Portugalský Festival de Almada je o polovicu mladší brat Festivalu d´Avignon (36. vs. 73. ročník), s ktorým ho minulý rok spájala aj podobná vizuálna identita. Je menej známy a celkovo omnoho menší, v programe sa však vždy objavia viacerí renomovaní umelci. Po minuloročných lákadlách ako Pippo Delbono či Jean Bellorini je tohtoročným highlightom programu už spomínaná dvojica Wilson-Huppert a produkcia Mary said what she said, ktorej festivalová účasť sa určite neobmedzí len na Viedeň a Lisabon. Inak robia organizátori s programom tohto ročníka festivalu zatiaľ tajnosti, majú ho oznámiť v polovici júna. Takmer určite ho však obohatí niečo z dielne domácej hviezdy Tiaga Rodriguesa, ktorý je portugalským vývozným artiklom č. 1. Popri medzinárodných inscenáciách tak návštevník získa vhľad aj do domáceho diania v jednej z tých menej známych, no divadelne inšpiratívnych kultúr.  

Naproti tomu Avignonský festival je megalomanské podujatie s ohromnou históriou, ktoré by mal každý divadelník či milovník divadla absolvovať aspoň raz za život (tak ako moslim svoju hadždž, teda púť do Mekky). Miestom jeho konania je malé mestečko na juhu Francúzska, ktoré sa od iných mestečiek na juhu Francúzska nijako zvlášť nelíši, až na to, že jeho dominantou je Palais de Papes – Pápežský palác, práve ten, do ktorého sa v 14. storočí presídlil z Ríma pápež Klement V. a započal tak obdobie známe ako avignonské zajatie. Okrem toho si môže návštevník zanôtiť Sur le pont d´Avignon priamo na známom moste Pont de Saint-Bénézet, ktorý vlastne žiadnym mostom nie je, pretože je z neho už len polovička a nespája nijaké dva brehy, no napriek tomu patrí k obľúbeným atrakciám regiónu. Z turistického hľadiska je júl určite obdobím, kedy Avignon maximálne ožije. V čase konania festivalu sa objem ľudí, ktorý musí mesto menšie ako Banská Bystrica absorbovať, znásobí. Jeho uličky sa však nenafúknu, preto sa inak pokojné provinčné historické mesto mení na mravenisko plné divadelných nadšencov.

Tento ročník Avignonského festivalu nadviaže na ten predošlý minimálne antickou líniou. Už vlani totiž program festivalu ovládli inscenácie antiky, či už starovekých hier alebo ich novodobých prepracovaní. Niektoré boli sklamaním – ako na festivale premiérovo uvedená Racinova Iphigénie v réžii jednej z mladých francúzskych žien-režisérok Chloé Dabert. Krása racinovského verša, na ktorý si Francúzi zvlášť potrpia, sa v inscenácii premenila na záplavu slov, bez známky pochopenia chrlených rušivo expresívnymi či naopak nevýraznými hercami v nejasnom interpretačnom kľúči. Naopak, Dabertovej generačný súpútnik Thomas Jolly so Senecovým Thyestom inscenovaným v čestnom priestore Pápežského paláca známom ako Cour d´honneur, dokázal krvavú históriu Tantalovského rodu pôsobivo preniesť k dnešku. Na open-air javisku, ktoré sa pre spektakularitu s rímskym nádychom zvlášť hodí, použil ohromujúce svetelné a vizuálne efekty a sám si zahral Thyestovho brata Atrea. A hoci by sa mohla Jollyho inscenácia javiť aj ako prehnane extravagantná, z „podívanej“ sa predovšetkým vylúpol jasný odkaz na mimoriadne aktuálnu politickosť mýtu o začarovanom kruhu spupnej mocibažnosti a krutej pomsty. Do tretice – hoci divadelne omnoho menej vzrušujúci, no sociálne dôležitý projekt realizoval riaditeľ festivalu, režisér Olivier Py, keď s miestnymi väzňami naskúšal Sofoklovu Antigonu. Inscenácia-terapia v čisto mužskom obsadení otvorila otázky spoločenského vnímania tých, ktorí prekročia zákon a možnosti zachovať si ľudskosť a ľudskú hrdosť napriek zločinu. Hlavným odkazom inscenácie bol pokus o pochopenie pre odsúdených, o ktorých de facto nič nevieme, rovnako ako o pozadí ich konania.

Že mnohé antické námety prinášajú témy mimoriadne pálčivé pre súčasnosť sa presviedčame už minimálne dve sezóny, kedy nastal obrovský boom inscenovania antiky po celej Európe, vrátane nášho divadla. A tak je jednou z línií 73. Avignonského festivalu uvažovanie o novodobých Odyseách, o migračných vlnách, ich príčinách a dôsledkoch, pričom súčasťou tohto uvažovania je aj spolupráca s organizáciou SOS Stredomorie. Medzi produkciami z tejto línie sú Aischylova Oresteia, Racinova Faidra, Naša Odysea II – Prečnievajúca prítomnosť alebo O agora que demora a hudobno-scénický fejtón Odysea podľa Homéra, hudobná performance Noc Odyseí, scénické čítanie Achilles či filmy Návrat do IthakyOdyseov pohľad. O odchodoch, čakaní a návratoch sú aj hry Jeana Luca Lagarcea  nevydaný text Ony hovoria bude s podtitulom Odysea Jeana Luca Lagarca prezentovaný vo forme scénického čítania. Témy identít, ktoré súvisia s príslušnosťou k národu či nejakému miestu, teda tento rok nahradia témy (trans)rodových identít, ktorými vlani žil celý festival – posun je však len nepatrný, oboje je totiž spojené najmä s prekonávaním hraníc a narúšaním predsudkov.

A ešte čosi! V Avignone totiž neprebieha paralelne len jeden festival, ale hneď niekoľko. Tamojšiu skutočne festivalovú atmosféru do veľkej miery tvorí práve bohatý program festivalu Off, ktorý je so svojimi približne tisíc produkciami ohromnou kulisou hlavného programu. Pri troche šťastia a poctivej selekcii sa dá v rámci Off natrafiť na rovnako výnimočné predstavenia ako v programe „In“. Napríklad monodráma Kohlhaas, adaptácia Kleistovej novely v podaní famóznej Viktorie Kozlovej, patrila k vrcholom vlaňajších festivalových zážitkov autorky tohto článku.

11. – 19. september: A ešte jednu plzeň v Plzni

Festival s vtipne mätúcim názvom Divadlo je opäť jedno z tých podujatí, ktoré sú relatívne poruke a pritom sa na nich dá zažiť výnimočný zážitok. Síce nemá takú priateľskú rodinnú atmosféru ani progresívny charakter ako jeho májový konkurent, olomoucká Divadelní flora, avšak pre prehľad o tom, čo sa aktuálne deje u našich severozápadných susedov, je to ideálna platforma. Napokon, aj české divadlo je pre nás už tak trochu zahraničné, a pritom z historického hľadiska bolo vždy najplodnejším inšpiračným zdrojom pre našich divadelníkov. Už tradične sa v Plzni objavujú inscenácie Jana Mikuláška, Jana Nebeského, Michala Dočekala, Natálie Deákovej či Jiřího Havelku, ktorého už poznáme aj z vydarených slovenských spoluprác (Elity v SND, Zem pamätá v SKD Martin). Divadlo Plzeň tiež spravidla prináša výrazné inscenácie zo stredoeurópskeho regiónu, takže pravidelným návštevníkom sú už dôverne známe mená maďarských festivalových ťahúňov ako Viktor Bodó či Kornél Mundruczó, ktorého Zdanie života vyrazilo dych nepripraveným divákom minimálne scénickou „prestavbou“, počas ktorej sa celá scéna otočila okolo svojej osi o 360° ako v práčke. Minuloročný program priniesol aj slovinskú Ilias v réžii Jerneja Lorenciho či oceňovanú poľskú imerznú produkciu Tajný život Friedmanovcov v réžii Marcina Wierzchowského. Napokon organizátori festivalu neváhali otestovať aj percepčné hranice svojho diváka a ponúkli produkciu „vychyteného“ zoskupenia Rimini Protokoll, ktoré dlhodobo testuje nekonečnosť možností performativity vo svojich interdisciplinárnych a intermediálnych kúskoch. Otázkou, ako žánrovo označiť Nachlass, sa asi nepotrápili len dramaturgovia festivalu, ale aj recenzenti a diváci, ktorí navštívili tieto „hry bez osôb“, teda sériu inštalácií s témou uvedomovania si vlastnej smrteľnosti. V nich nevystupovali žiadni živí aktéri, tí boli nanajvýš prítomní vo videách či zvukových záznamoch – vedomie, že ľudia, ktorých osobné veci a spomienky môžeme v jednotlivých miestnostiach chytiť či inak precítiť, sú pravdepodobne alebo určite už po smrti, alebo sa na ňu pripravujú, bolo istým mementom a možnosťou zamyslieť sa nad nepredvídateľnou konečnosťou života. Program najbližšieho ročníka festivalu ešte nie je známy, určite sa však aspoň na pár dní oplatí Plzeň navštíviť nielen kvôli chuti známeho zlatistého penivého moku.

25. september – 13. október: Sirény vo Vilniuse

Medzinárodný festival Sirenos, ktorý sa každoročne koná v hlavnom meste Litvy, je umne rozdelený na dve polovice. Prvá je showcaseom litovského divadla, druhá prináša svetové mená. Vzhľadom na renomé litovských režisérov však nie je o významných tvorcov núdza ani v prvej časti. Od Slovenska o polovicu menšia Litva môže byť dobrou odpoveďou pre tých, podľa ktorých v malej podfinancovanej kultúre nemôže vzniknúť divadlo medzinárodných kvalít. Od starých domácich harcovníkov ako Gintaras Varnas a Oskaras Koršunovas k transnárodným umelcom ako Yana Ross (litovská režisérka, ktorá pôsobila v divadlách po celej Európe, od berlínskej Volksbühne, cez varšavský Teatr rozmaitosći po reykjavícke Mestské divadlo a momentálne je internou režisérkou litovského Národného divadla) aj čerstvým nováčikom, litovský program je rovnocenným pendantom tomu zahraničnému. Ten vlani okrem politicky angažovanej ukrajinskej dievčenskej skupiny performeriek a hudobníčok Dakh Daughters, ktorá rok predtým hosťovala aj v Avignone, rozčeril stojaté vody divadla aj video-inštaláciou Perhaps all the dragons belgickej skupiny Berlin, ktorá sa zas predvlani objavila aj na Divadelnej Nitre s filmom-inštaláciou Zvizdaľ. Súčasťou inštalácie bolo 30 videomonológov, na prvý pohľad banálnych mikropríbehov veľmi rozmanitej vzorky ľudí, ktoré však napriek svojej anekdotickej povahe v jadre ponúkali obohacujúcu životnú skúsenosť či zaujímavý filozofický pohľad na konkrétnu tému. Francúzsko-vietnamský tvorivý tím skupiny Les Hommes Approximatifs v inscenácii Saigon (opäť jedna z avignonských reminiscencií) zas priniesol postkoloniálny pohľad na vysťahovalcov, ktorí počas vietnamsko-francúzskej vojny opustili svoju krajinu a ostali dlhodobými exulantmi bez možnosti návratu. Túžba po lepšej budúcnosti vo Francúzsku sa zmenila na dlhý zápas o integráciu. Divácky zážitok bol obzvlášť umocnený autentickými hereckými výkonmi vietnamských hercov v hyperrealistickej replike vietnamského bistra. Tento rok organizátori opäť sľubujú zážitky silného kalibru a chcú na festival priviezť top progresívne zoskupenia ako Forced Entertainment či Gob Squad.

Zbaliť sa a ísť… alebo nie?

Zahraničných festivalov hodných návštevy je ešte omnoho viac. Možnosti vychutnať si dobré divadlo spoza hraníc sa však nemusia vzdať ani tí, ktorí z tých či oných dôvodov nikam ísť nechcú alebo nemôžu. Niekoľko pozoruhodných inscenácií z Poľska, Maďarska, Nemecka, Talianska či Česka prinesie v júni aj festival Eurokontext, ktorý organizuje Slovenské národné divadlo. Stálicou medzinárodných podujatí je u nás zas septembrová Divadelná Nitra. Hoci na divadelnom cestovaní je súčasťou zážitku aj samotné cestovanie a objavovanie nových miest, objavovanie nových divadelných impulzov je aj prostredníctvom týchto podujatí na dosah ruky…

Martina Mašlárová

Absolvovala tri stupne štúdia na Katedre divadelných štúdií, kde teraz pôsobí ako pedagogička. Na Divadelnej fakulte tiež zastáva funkciu prodekanky pre štúdium. V minulosti dosť dlho pôsobila ako redaktorka, kratšie ako šéfredaktorka časopisu kød – konkrétne o divadle. Napísala všeličo všelikam, okrem kød-u a „do mlokov“ aj do Monitoringu divadiel, Javiska, Loutkářa, SAD-u, SME Národné a i. Chvíľu bola dramaturgičkou v Divadle Andreja Bagara v Nitre, teraz je teatrologičkou a dramaturgičkou na voľnej nohe, spolupracuje najmä s režisérom Matúšom Bachyncom. Má na konte aj pár odborných štúdií, 1/3 publikácie o ochotníckom divadle a jeden preklad knihy Ako písať o divadle, ktorú vydala spolu s Mlokmi. „Ako písať o divadle“ je jej výskumná téma, okrem toho sa zaoberá queer divadlom, má rada zahraničné festivaly a vo všeobecnosti rada cestuje. Jej snom je byť polyglotka a naštíviť Polynéziu.