MLOKi

3×3 otázky pre dramaturgickú radu Novej drámy

Už dnes začína 11. ročník festivalu Nová dráma / New Drama. Ako po minulé roky, aj tentoraz jeho hlavný program ponúka prehliadku neopozeraných drám a ich inscenácií, a azda aj ďalších divadelných novotvarov zo slovenských profesionálnych javísk. Dramaturgickej rady ročníka 2015 – Martiny Ulmanovej, Dárie Fojtíkovej Fehérovej a Miloslava Jurániho – sa preto v krátkosti pýtame, aké to je vidieť do útrob festivalového kolosu a čo si netreba nechať ujsť.

Ako a v čom zmenilo pôsobenie v dramaturgickej rade Novej drámy 2015 váš pohľad na festival?

Martina Ulmanová

V dramaturgii Novej drámy som tohto roku pôsobila už po druhýkrát, takže situácia pre mňa nebola až taká šokujúco nová, aby nejako revolučne formovala môj pohľad na tento festival. A je aj pravda, že ani po prvýkrát, ani tentoraz som účasť v dramaturgickej rade neprijala primárne preto, že by som chcela prispieť k prestíži a úspechu tohto záslužného podujatia, ale z rýdzo sebeckých teatrologických dôvodov – že za mňa niekto vybaví cesty na predstavenia, ktoré by som asi inak ťažko navštívila, a tieto svoje návštevy budem môcť potom ako kritik zúročiť.
Na druhej strane ale musím priznať, že tohtoročné pôsobenie v tíme ND vo mne utvrdilo rokmi pomaly rastúce presvedčenie, že festival v tomto formáte má zmysel. Pri jeho vzniku, ešte za riaditeľky Hroncovej, som si myslela, že ide o aktivitu, ktorej by sa Divadelný ústav venovať nemal; keď už, malo by ho organizovať nezávislé zoskupenie. Teraz, po desiatich rokoch, si však myslím, že v našich grantových podmienkach by ho nejaké občianske združenie – v takej reprezentatívnej a košatej podobe, do ktorej vyrástol – jednoducho neutiahlo. A ohľadom zmyslu jeho zamerania – odpoviem možno tak trochu ako „sedlák“: Keď existujú rôzne veľtrhy či prehliadky noviniek v oblasti automobilizmu, módy, elektroniky a čo ja viem čoho ešte, prečo by nemohla existovať aj prehliadka noviniek dramatickej spisby? Aj keď možno potkýnavo, s rôznymi kľukatými odbočkami a slepými uličkami, ale napriek tomu napokon prináša správu o tom, kam sa vývoj tohto literárneho rodu uberá.

Dária Fojtíková Fehérová

Vzhľadom na to, že sa na príprave festivalu podieľam už dlhšie, z môjho pohľadu sa nezmenilo nič zásadné. Snažila som sa byť vždy blízko pri výbere hlavného programu, hoci tentoraz som mala šancu do neho aj zasiahnuť. Uvedomujem si, že výber robia samostatné entity s vlastným vkusom a divadelným názorom a niekedy je ťažké hľadať spôsob, ako sa zhodnúť. Navyše, asi je zbytočné opakovať, že festival je taký dobrý, aký dobrý je program, ktorý ponúkajú divadlá. Festival ich len sprostredkuje a umožňuje konfrontovať na jednom mieste. Ale keď sa človek pozerá zvonku, ľahko sa mu kritizuje.

Miloslav Juráni

S Novou drámou som mal doteraz skúsenosti výhradne z pozície študentského seminaristu / recenzenta. Prvý ročník, ktorý som zachytil (už vážne neviem, ktorý rok to bol) ma sklamal. Očakával som čosi celkom iné. Nová dráma bola v mojej hlave synonymom niečoho nového a čo som videl, bolo zväčša veľmi konvenčné divadlo. Odvtedy ubehlo pár rokov a okrem toho, že sa (značne) zmenil môj pohľad na divadlo, zmenilo sa aj očakávanie od festivalu. Pochopil som, že dramaturgovia festivalu si iné inscenácie nevymyslia. Fascinovali ma preto práve tie roky, keď sa hlavným programom niesol nejaký viac-menej utajený dramaturgický kód, ktorý bolo možné rozlúštiť.
A tu sa dostávam k podstate otázky. Zistil som, že utajený dramaturgický kód sa vo výbere toho najkvalitnejšieho udržuje ozaj ťažko (schválne, kto nájde v našom výbere ten, ktorý tam vidím ja). Zistil som, že robiť výber na festival nie je vôbec taká sranda, ako sa zdá (áno človek si zacestuje, vidí, spozná), ale že to vie byť psychicky aj fyzicky náročné a tiež, že tréma sa dá zažiť aj pred festivalom, nielen pred verejným vystúpením.

S akými reakciami na vami zostavený program ste sa doteraz stretli?

Martina Ulmanová

Pokiaľ nerátam rozhovor na záverečnom sedení dramaturgickej rady s riaditeľkou Divadelného ústavu, ktorého obsah by som zrejme bez zvolenia všetkých zúčastnených nemala zverejniť (ale aby som nebola nemiestne tajuplná, šlo o vonkoncom priateľskú výmenu názorov bez nejakých vášnivých kontroverzií), a milý pochvalný mail jednej kolegyne z Ústavu, písaný skôr zo stanoviska prajného priateľa než odborného oponenta, odbornú debatu na tému výberu som ešte s nikým nemala príležitosť viesť. Vychádzajúc z mojej minulej dramaturgickej skúsenosti, rozhorí sa až podľa toho, ako vyznejú na festivale jednotlivé inscenácie.

Dária Fojtíková Fehérová

Okrem pochvalných reakcií som dvakrát dostala otázku, prečo tam nie je východ.

Miloslav Juráni

Najčastejšie reakcie tvoria dve základné otázky. Prvá znie: „Na čo mám ísť?“ Dáva sa na ňu skutočne ťažká odpoveď, lebo poslať všetkých na všetko, to by sa im ani nemuseli ujsť lístky. Druhú otázku tvoria dve podotázky: „Kde sú nezávislé divadlá? A prečo je tam samá Bratislava?“ Na tieto sa odpovedá pomerne jednoduchšie. Nezávislé divadlá nám zastrešuje intelektuálne filozofický Debris a duchovne očistný Med a Prach. Je to možno menej, akoby na festivale Novej drámy malo byť, ale nezávisláci mali skrátka slabšiu sezónu, zatiaľ čo kamenné domy sa novodramaticky celkom vybláznili.
Iba Bratislava samozrejme na festivale nie je. Niekto by mohol namietať, že je tam veľa SND (celé dve inscenácie), ale myslím, že v tomto smere nie je až tak čo vysvetľovať. Desatoro je dramaturgický vrchol sezóny a Mojmír II. alebo Súmrak ríše má mnohovrstevný text s napeckovanou réžiou.

Tip dramaturgičky/dramaturga?

Martina Ulmanová

Ja sa v divadle nerada dojímam alebo inak ľudsky rozrušujem, radšej sa zabávam na formálnom štýle inscenácie a intelektuálnych konštruktoch, provokatívnych tézach a podobne. Preto je mojím favoritom jednoznačne Kapitál, ako Lomnického text, tak Čičvákova inscenácia. To je divadelný zážitok, ktorý v divákovi jednoducho nemôže nepokračovať – či už ako potreba novej návštevy a dodatočného pochopenia niektorých tém a situácií, alebo ako nadšený súhlas, či rovnako vášnivé odmietnutie.
Z mnohých dôvodov je mi však veľmi sympatická aj inscenácia Trnavská skupina – divadelne možno nie taká vycibrená, no mimoriadne podarená čo do spôsobu, akým sprostredkuje podmaňujúcu silu poézie štyroch básnikov. A aj vďaka akejsi chuti čias, nádejeplných šesťdesiatych rokov, ktorá podčiarkuje isté elegické, nostalgické vyznenie celého divadelného rozprávania. Napokon, ako zisťujem, nie som ani ja voči citovému rozrušeniu v divadle celkom imúnna…

Dária Fojtíková Fehérová

Domov, eros, viera od zoskupenia Med a prach – som zvedavá, ako to dopadne a či ja sama budem pripravená túto kontempláciu vnímať. Mám z toho obavy.

Miloslav Juráni

A sme zase pri otázke na čo ísť. Láka ma stroho povedať: „Na všetko.“ Ale keď to inak nejde, tak dám dva tipy. Keďže Majster a Margaréta už sú za nami, tak osobne vravím Viliam Klimáček, Mojmír II. alebo Súmrak ríše v SND a z úplne iného súdka Lukáš Brutovský, Miro Dacho, Trnavská skupina z DJP Trnava. Sú to diametrálne odlišné inscenácie, ale obidve treba vidieť. Mojmíra preto, lebo sa drásavo pohráva s národným mýtom, „kolískou Slovákov“ Veľkou Moravou, a pritom celý čas rozpráva o dnešnom Slovensku. Skupinu zas z toho dôvodu, že v Trnave vznikla moderná inscenácia, ktorá poskladaná z čisto dokumentárneho materiálu, približuje kľúčové osobnosti poézie bez pátosu, sentimentality či nárekov.

Za odpovede ďakuje redakcia MLOKi