2 + 1 zážitky z Mníchova

Münchner Kammerspiele: Die Attentäterin (foto J. Buss)Münchner Kammerspiele: Die Attentäterin (foto J. Buss)Bayerische Staatsoper: Die Verkaufte Braut (foto W. Hösl)Bayerische Staatsoper: Die Verkaufte Braut (foto W. Hösl)Bayerische Staatsoper: Die Verkaufte Braut (foto W. Hösl)Bayerische Staatsoper: Agrippina (foto W. Hösl)Bayerische Staatsoper: Agrippina (foto W. Hösl)

Už po druhýkrát som si v lete zašla za divadlom do Mníchova. Tamojšie divadlá totiž ešte v júli nemajú prázdniny. A tak, kým sa naši divadelníci opaľujú na pláži v Toskánsku, točia seriál alebo pracujú na čomsi „work-in-progresívnom“, čo budú prezentovať na letnom festivale, je ideálny čas navštíviť jedno z centier toho, čo má u nás žiarivú nálepku „nemecké divadlo“. A hoci je toto zovšeobecnené označenie značne skresľujúce (už len preto, koľko produkcií v nemeckých divadlách vzniká v kooperácii so zahraničnými tvorcami), mníchovské divadelné domy nesklamali.

O tom, aký má terorizmus gender

Primárnym cieľom cesty bolo síce navštíviť Mníchovský operný festival, ale keďže v prvý večer pobytu program neponúkal žiadne hudobné lákadlo, vhodnou ouvertúrou bola derniéra inscenácie Attentäterin (Atentátnička). Jej iránsky režisér Amir Reza Koohestani sa už dávnejšie etabloval na európskej scéne. Často spolupracuje s nemeckými divadlami, okrem toho v roku 2018 otváral spolu s ďalšími prizvanými renomovanými tvorcami ako Tiago Rodrigues, Pascal Rambert, Luk Perceval či Christiane Jatahy sezónu v Comédie de Genève. Hru Attentäterin, ktorú uviedli v Münchner Kammerspiele, napísal on sám na motívy románu Útok alžírskeho autora píšuceho pod ženským pseudonymom Yasmina Khadra. Ústredným motívom príbehu je pátranie Amina, telavivského chirurga arabského pôvodu, po príčinách samovražedného bombového útoku, ktorého obete mu privezú do nemocnice na operačný stôl. Iróniou osudu zistí, že páchateľkou bola jeho vlastná manželka Sihem. Amin ako obľúbený chirurg predstavuje príklad „dobrej integrácie“ v Izraeli, kým Sihem sa ako martýrka rozhodne pomstiť židovské útoky na jej rodinu v Betleheme.

Zaujímavým princípom, ktorý Koohestani v inak pomerne konzervatívnej činohernej inscenácii uplatnil, bol drobný detail v práci s dnes už štandardne využívaným (či až nadužívaným) princípom live-cinema. Premietaný obraz bol v niektorých situáciách komponovaný zrkadlovo k dianiu na javisku, akoby v snahe upozorniť na potrebu otočenia perspektívy, iného pohľadu na situáciu. Divák sa na ňu totiž väčšinu času pozerá očami nechápajúceho zdrveného Amina, až na záver sa odhalia Sihemine motivácie.

Kým terorizmus je prevažne spájaný s mužským svetom, podľa štatistík majú ženy vysokú mieru „úspešnosti“ najmä pri samovražedných bombových útokoch. Napríklad preto, že dokážu bombu maskovať falošným tehotenským bruchom a tiež sú menej nápadné a kontrolované. Fenomén ženského terorizmu je však v inscenácii (aj v pôvodnom románe) vykreslený nie ako prejav náboženského či iného fanatizmu alebo mocenskej rozpínavosti, ale skôr ako mechanizmus obrany či upozornenia na existenciu bezprávia. V neposlednom rade dokonca predstavuje jednu z možností boja za verejnú vec vo svete, ktorý je spravovaný mužmi a nahliadaný takmer výlučne z mužskej perspektívy. Možno aj preto vo mne inscenácia – hoci esteticky nijako zvlášť pamätná – otvorila viaceré úvahy o rodových aspektoch terorizmu, ktoré sú len zriedka súčasťou diskurzu o tejto téme.

Mařenka aus Bayern

Stále relatívne mladý režisér David Bösch je pôvodne činoherným tvorcom, ale už dlhšie sa venuje aj operným réžiám (priamy prenos z jeho Trubadúra z londýnskej Kráľovskej opery sa dal vidieť napríklad aj v slovenských Cinemaxoch). Jeho nemeckú verziu Predanej nevesty v preklade Maxa Kalbecka, paradoxne, hudobne naštudoval český dirigent Tomáš Hanus (v súčasnosti umelecký šéf Opery v Cardiffe). V Böschovej verzii Smetanovej známej komickej opery nie je miesto pre sentiment či folklorizmus. Scéna Patricka Bannwarta tvorená obrovskou kopou hnoja, po ktorej sa speváci pohybujú, nám hneď poskytne ideové súradnice rýdzo vidieckej society. Či ide o farmu českú alebo skôr bavorskú nie je podstatné, dôležité je, že režisér dokázal pre nie celkom nadčasové libreto vytvoriť vierohodné prostredie a vymyslieť preň inscenačný vtip.

Chlapi v spotených tielkach a montérkach, litre piva, ktoré vypijú na miestnom pivnom festivale, traktor, na ktorom Mařenka prichádza, mimochodom v teplákovej bunde a gumákoch, či živé prasiatko, ktoré Mícha privádza ako dar neveste, to všetko dotvára naturalistický obraz dedinského života. A hoci ani na dedine už dnes nie sú „in“ dohodnuté sobáše, celkom ľahko môžeme uveriť, že špekulant Kecal so zlatou retiazkou na krku dokáže presvedčiť domácich na dobrý „kauf“ a svadba vo výhodne zlacnených šatách z výpredaja je na spadnutie. Die Verkaufte Braut Davida Böscha je v prvom rade zábavným opusom, v druhom pláne je však cítiť aj istý výsmech voči merkantilno-konzumnému spôsobu uvažovania, ktorý je príznačný aj pre dnešok.

Režisér mal dobrú ruku aj pri obsadzovaní protagonistky, mladá talianska sopranistka Selene Zanetti stvárnila Mařenku ako od ideálu krehkej krásky na míle vzdialenú, no o to sympatickejšiu dievčinu krv a mlieko. Je síce trochu naivná, no zároveň dostatočne priebojná a rázna, čo len podčiarkla Zanettiovej sýta a bohatá hlasová dispozícia. Výkon slovenského tenoristu Pavla Bršlíka (uvádzaného ako Breslik) v úlohe Jeníka (Hansa) však čiastočne zanikol v konfrontácii s Kecalom Günthera Groissböcka, ktorého bas výraznejšie rezonoval na javisku a zároveň protagonista aj herecky zvládol vytvoriť mimoriadne plastickú figúrku suverénneho dohadzovača, ktorý manipuluje celou dedinskou societou.  

Agrippina à la House of cards

Napriek vydarenej „Predanke“, vrcholom môjho mníchovského pobytu bola celkom iste premiéra Händelovej Agrippiny v hudobnom naštudovaní Ivora Boltona a v réžii Barrieho Koskyho. Kosky, ktorého ovenčujú superlatívy ako „najhorúcejší európsky operný režisér“ či „najzaujímavejší operný režisér ostatnej dekády“, vytvoril inscenáciu do veľkej miery autoreferenčnú. Operné klišé v nej využíva ako prostriedok paródie a zosmiešnenia aktérov politických machinácií, ktoré Agrippina rozohrá, aby dostala svojho syna Neroneho na trón. Hoci na prvý pohľad nejde o komický kus, Grimaniho libreto má neodškriepiteľný punc čiernej satiry. Aj Kosky pochopil, že inscenovať dnes Agrippinu mu dáva možnosť inteligentnej persifláže, ktorú môže namieriť aj mimo rámcujúci antický príbeh. Vytvoril tak kus niekde na pomedzí thrilleru a telenovely – nie náhodou sa v tlači objavili prirovnania k seriálu House of Cards.

Koskyho výklad umocňuje aj scénografia Rebeccy Ringst, viacúrovňová budova na točni, v ktorej sa vďaka žalúziám a otáčavému efektu odkryje vždy iný hrací priestor, až to miestami pripomína takmer dverovú komédiu. Intrigy a manipulácie, skrývanie sa a zahrávanie sa s citmi aj incestné sklony, to všetko je tu na dennom poriadku. Kraľuje tomu pochopiteľne Alice Coote ako hlavná protagonistka, ktorá svojím koloratúrnym sopránom ovláda javisko tak, ako Agrippina ovláda všetkých mužov v paláci. Coote dokonca kde-tu žmurkne na dirigenta či zastaví hudbu a sprisahanecky svoje plány prezradí publiku. Jej prejavu nechýbajú prehnané gestá, je však zrejmé, že režisér aj speváčka ich využívajú vedome, s dôrazom na komický efekt.

Rovnako Elsa Benoit ako kráska Poppea, po ktorej túži Agrippinin syn Nerone i manžel Claudio, s oboma rozohráva vtipnú naháňačku a hru na skrývačku, keď ju naraz prídu navštíviť nič netušiac o tom druhom. Aj lásku milovaného Ottoneho prefíkane testuje predstierajúc spánok – expresívnou mimikou podobne ako Coote umocňuje ironický podtext svojho konania. Z mužských výkonov vyniká najmä kontratenor Franco Fagioli, ktorý bez problémov zvládol kastráto-sopránový spev zženštilého Neroneho. S čiernym líčením a v čiernej mikine stelesňuje prototyp prostého mamičkinho maznáka, ktorý by bez Agrippininej intervencie nemal nijakú šancu prežiť v tvrdom svete vysokej politiky.

Hoci z estetického i obsahového hľadiska ide o veľmi rozdielne produkcie, Bösch v Predanej neveste i Kosky v Agrippine vytvorili životaschopné diela, ktorých interpretácia nijako nepotlačila ducha predlohy, no zároveň sa ani jeden z tvorcov nespoľahol na samonosnú genialitu klasických titulov. A hoci za pár dní sa mi podarilo vidieť len zlomok toho, čo Mníchovský operný festival ponúkal, naštartovalo to môj operný apetít na ďalší ročník – už aby bolo leto!

Projekt medzinárodných mobilít redakcie MLOKi z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Mašlárová, Martina. 2 + 1 zážitky z Mníchova. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2020. [cit. 24.11.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1065.