Ľudské krízy súčasnosti

Rugilė Barzdžiukaitė, Vaiva Grainytė, Lina Lapelytė: Sun & Sea (Marina) (foto A. Avezzù)Christoph Büchel: Barca Nostra (foto A. Avezzù)Marco Godinho: Written by Water (foto L. A. Walker)Marco Godinho: Written by Water (foto L. A. Walker)Rugilė Barzdžiukaitė, Vaiva Grainytė, Lina Lapelytė: Sun & Sea (Marina) (foto A. Avezzù)

May You Live in Interesting Times bol názov hlavnej výstavy tohtoročného Bienále vizuálneho umenia v Benátkach. Kurátor Ralph Rugoff touto témou reagoval na aktuálne turbulentné časy – nové spoločenské a ekonomické krízy, výzvy týkajúce sa technológií, rastúca podpora politických autoritatívnych spôsobov vládnutia... Spoločenská reflexia však bola prítomná nielen v hlavnej výstave, ale aj v množstve ďalších expozícií národných pavilónov zúčastnených krajín.

Mnohé krajiny reagovali na tému akýmsi hľadaním svojej vlastnej identity v dobe plnej kríz a zmien. Dominantným médiom na reflexiu národnej identity bolo video. Vo viacerých pavilónoch boli projekcie videodokumentov, videoinštalácie či videoart. Dánsko sa prezentovalo projektom Heirloom, ktorý zachytával dystopickú realitu života dvoch žien. Médium videa prinieslo otázky o rôznych naratívoch histórie. Brazília uviedla vo svojom pavilóne tanečné video Swinguerra o súboji medzi dvomi skupinami tanečníkov. Návštevníci videli zábery vždy len z pohľadu jednej skupiny, vďaka dvom obrazovkám nainštalovaných oproti sebe. Urbánny tanec tu predstavili ako nástroj slobody v čase sociálneho a politického tlaku.

Okrem pokusov o definovanie národnej identity bola v tvorbe vystavujúcich umelcov a umelkýň častá aj reflexia ľudskej environmentálnej záťaže. Patrila medzi ne aj performancia Sun & Sea (Marina), ktorá sa stala jedným z mojich najintenzívnejších zážitkov. Ďalším častým námetom vystavených diel bola aj reakcia na migračnú krízu vyvolanú vojenskými konfliktmi.

Okázalosť tráum

Pri reflexii migračnej krízy som si všimol dva veľmi rozdielne prístupy. Prvý odrážala inštalácia švajčiarsko-islandského umelca Christopha Büchela pod názvom Barca Nostra, ktorá zaznamenala už krátko pred otvorením bienále veľký mediálny ohlas, v mnohom aj kritický. Büchel vystavil vrak lode, ktorá sa potopila v Stredozemnom mori 18. apríla 2015. Na palube bolo okolo 1 100 ľudí migrujúcich pred vojnou. Zachrániť sa podarilo len 28 a nezvestných ostalo zrejme viac ako 700 ľudí. Ako uvádza krátka anotácia diela, Barca Nostra je venovaná pamiatke obetiam a ľuďom, ktorí sa podieľali na ich záchrane. Rovnako reprezentuje aj politiku, ktorá spôsobuje takéto katastrofy. Túto inštaláciu považujem za problematickú z niekoľkých hľadísk. Prvým je spôsob, akým vypovedá o tak dôležitej téme súčasnosti. Büchel zobral objekt, ktorý zapríčinil smrť mnohým ľuďom, ktorí túžili po bezpečí a mieri. Vystavil ho na brehu doku, bez akéhokoľvek uvedenia kontextu. Navyše inštalácia sa nachádzala oproti kaviarni, a tak sa vystavená loď, ktorej myšlienkou malo byť akési memento na jednu z najväčších kríz súčasnosti, stala skor pútačom a dokonalým pozadím pre skupinovú fotku alebo selfie návštevníkov a návštevníčok. Áno, kontext sa dá síce nájsť na internete, v bulletinoch alebo katalógoch podujatia, no pri takej naliehavej téme by bolo potrebné citlivejšie narábať s každým elementom inštalácie. A nielen vystaviť „niečo“, čo bude mať veľký mediálny ohlas.

Druhý prístup k téme migračnej krízy reprezentuje priestorová inštalácia Marca Godinha Written by Water v pavilóne Luxemburského veľkovojvodstva. Inštaláciu tvorila veľká naklonená rovina. Na nej boli vystavené otvorené prázdne zošity, ktoré boli rôzne zdeformované. Pod naklonenou rovinou sa nachádzala projekcia záznamu tvorivého procesu inštalácie. Na videu boli vidieť umelcove ruky, ako máčajú zošity jeden po druhom v mori. Z vody ich vyťahoval deformované a nechával ich uschnúť na vzduchu. Do toho bolo počuť rozprávanie rôznych ľudí, ktorí majú niečo spoločné s morom – či už to boli rybári, alebo ľudia utekajúci pred vojnou do Európy cez Stredozemné more. Godinho sa tu nezameriava na konkrétne tragédie ľudí, ale vypovedá o kríze súčasnosti metaforou cez prázdne zdeformované zošity. Nevystavil objekt tragédie, ktorý zaručene spôsobí veľký mediálny ohlas. Jeho inštalácia je oveľa poetickejšia s množstvom vrstiev, do ktorých sa dá ponoriť.

V súčasnosti už nestačí budiť veľké vášne prázdnymi gestami. Tie sa často stávajú aj nástrojom populistickej politiky, kde sa veľmi jednoducho ľudia delia na tých dobrých a zlých. Prítomná je potreba predovšetkým subtílnymi gestami redefinovať diskurz o jednej z najväčších kríz súčasnosti, ktorá je najmä o nás – o ľuďoch. Inštalácia Written by Water práve takéto gestá ponúkla – cez metaforu nahliadnuť do krehkých osudov ľudí, pracujúcich, utekajúcich alebo oddychujúcich pri mori.

„Tento rok je more také zelené ako les“

Zlatého leva, cenu za najlepší medzinárodný pavilón, tento rok získala Litva, ktorá sídlila v interiéri jednej z benátskych vojenských budov. Centrálnym dielom pavilónu bola opera-performancia pre 13 hlasov Sun & Sea (Marina). Konala sa pravidelne dvakrát do týždňa a vždy už od skorého rána sa na ňu vytvoril niekoľkohodinový rad návštevníkov. Zaujímalo ma, či je tento veľký ohlas spôsobený dobre nastavenou marketingovou stratégiou alebo či aj kvalita diela je tak vysoká. Po viac ako dvojhodinovom čakaní som nebol sklamaný a performancia Sun & Sea (Marina) sa pre mňa stala jedným z top zážitkov tohtoročného bienále.

Diváci z galérie sledujú ľudí na pláži – oddychujúcich, zabávajúcich sa, aj tých, čo sa nudia. Performancia zobrazovala ľudí najrôznejších sociálnych tried, ktorí trávia dlhé hodiny na pláži. Každý performer a každá performerka mali svoj vlastný text. Niekto spieval o únave a nude zo spoločnosti, iní nezáväzne konverzovali o svojej dovolenke. V pozadí týchto textov však bolo cítiť únavu prírody z prekvitajúceho turizmu. Ako zaznelo v Piesni bohatej mamičky: „Aká úľava, že Veľká koralová bariéra má aj reštauráciu a hotel! Sedeli sme a popíjali piña colady, ktoré boli v cene! Pod vodou chutia lepšie – jednoducho raj!“

Žiadna historizujúca opera. Texty reflektujúce konzumný turizmus dopĺňala súčasná hudba. Stali sa akousi alúziou na hudbu Phillipa Glassa k dielu Einstein na pláži. Vďaka dlhým repetitívnym tónom mal návštevník možnosť ponoriť sa hlbšie do významových rovín performancie.

Veľa vizuálnych umelcov, ktorí boli súčasťou benátskeho bienále, v tvorbe využívalo performatívne prvky. Častokrát pomocou nich však riešili abstraktné otázky, čím sa diela stávali uzavretými pred pozorujúcimi a bolo ťažké vytvoriť si s nimi spojenie. V performancii Sun & Sea (Marina) autorský tím veľmi dôsledne pracoval s detailom, ktorý je typický pre vizuálnu tvorbu, no rovnako myslel aj na divákov, čo je zas typické pre performančné umenie. Adresne dielo vystavujú v Benátkach, z ktorých sa v súčasnosti vplyvom masového turizmu stal skanzen. Zakonzervované mesto, v ktorom sa nedá žiť. Sun & Sea (Marina) je teda živým dôkazom, že ak sa spojí multidisciplinárny tím, dokáže vzniknúť vysoko oceňované a zmysluplné dielo.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: Bako, Juraj. Ľudské krízy súčasnosti. MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 2.6.2020]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/1049.