ČTP 2019 - 1. deň (No. 1)

Kamila Hrnčířová: Pohyb vycházející ze snížené stability

Performerka Markéta Stránská ve své taneční inscenaci LeŤ tématizuje pohyb se sníženou stabilitou. Když přicházíme do sálu ve velmi pevném postoji se zhlíží v alobalovém zrcadle nepravidelného oválného tvaru volně zavěšeném před zadní stěnou jeviště. „They love to be seen, sometimes not. They love to be seen, sometimes not."

Tanec vzniká z mírných pohybů hrudníku, které kopírují dráhu zrcadla kývajícího se ve vzduchu. Jemný začátek střídá rázné odhalení dolních končetin. Jedné nohy a jedné protézy. Vzápětí si performerka protézu odepíná a energicky tancuje. Demonstruje tak radost z pohybu. Z pohybu, který je možný i estetický, přestože je ochuzený o přirozenou míru stability. „Nemusíte se cítit špatně, protože mám „jiné“ tělo, pojďme tancovat.“ Stránská sníží těžiště a oporou je jí země. Ve změti přechodů mezi polohami na pohled zaniká skutečnost handicapu. Jakoby se v choreografii tělo proměňovalo. V tanci se blýskají polohy těla omezeného a těla naprosto volného. Přestože tančí tělo „jiné“, funguje na stejných fyzikálních zákonitostech jako tělo se vším všudy.

V dalším obraze Stránská vytváří nové podmínky pro pohyb skrze konvenci. Své paže prodlouží francouzskými holemi tak, jak jsme zvyklí z běžného života. Nezajímá ji však pouhý fyzický přesun, ale setrvání v momentě přeletu těla mezi holemi. Volnost letu vytváří prostor pro vzdušný tanec.

Při velmi šerém osvětlení si Stránská masíruje nohy, jakoby se protahovala po tréninku. Světlo se pomalu zesiluje a odhaluje tenké čtvercové zrcadlo, které v předešlém šeru vytvořilo iluzi dvou končetin. Stránská zrcadlo odkládá a dál tancuje. Inscenace pracuje s materiálem, který není běžný. Jsme fascinováni děním nepředstavitelného. S vymezeným cílem objevovat možnosti pohybu s limitem v inscenaci však chybí důslednější rozpracování užitých prvků. Nevyužitý potenciál se javí u protézy. Zdá se, že její stávající funkcí v inscenaci je pouhé šokování publika: „Bude tanec o jedné noze.“ Rozvinutím pohybu těla s něčím, co k lidskému tělu nepatří, by mohlo explicitně odhalit limity umělého mechanismu v kontrastu s omezeným ale přirozeným pohybem.     
Performance LeŤ Markéty Stránské je inspirující k odhodlání překonávání sama sebe i v těch nejextrémnějších životních situacích. Bohužel je to spíš náčrt možností podmíněné práce s tělem než propracovaná koncepce, jak tuto práci demonstrovat.

Ivana Hlubinová: Faunova predvádzaná prirodzenosť

Po diele SOMA, ktoré minulý rok na festivale vyhralo cenu za najlepšiu inscenáciu, sa Martin Talag opäť predstavil projektom, ktorý pracuje s telom ako najdôležitejším prvkom. Tentokrát ho tematizoval prostredníctvom postavy Fauna, rohatého antického boha prírody.

Faunus Martina Talagu sa prebúdza postupne a pomaly. Obklopený bielymi stenami galerijného priestoru Národnej galérie vyniká hlinou umazané telo tanenčíka, splývajúce s dreveným objektom, za ktorým sa zo začiatku skrýva. Ten svojim tvarom pripomína vlastnosti prírody ako atypickosť, nesúmernosť, nedokonalosť. Konáre porozkladané po podlahe sa pri väčšej predstavivosti menia na živočíšne tvary, ktoré Talaga neskôr v práci s nimi aj priamo akcentuje. Cez ich prvotné objímanie počas klavírnej skladby Rêverie sa v istom momente vďaka nim jeho telo javí, akoby malo rohy. Faunovu hravosť a zvedavosť vo vzťahu k svojmu okoliu tanečník akcentuje aj v mimike - veselo žmurká a obzerá sa po okolí, akoby sa práve ocitol niekde, kde to nepozná, miestami sa aj trochu ostýcha. 

Neskôr prináša tanenčík na scénu čierne kozačky na vysokom podpätku a s úsilím sa ich snaží natiahnuť na nohy. Celá akcia smeruje od zvedavosti k túžbam sprevádzaným neustálymi pádmi a vstávaním, no Faunus sa napokon nenechá týmto jemu cudzím predmetom podmaniť. Siahne po píšťale, ktorá odjakživa patrí k tejto mýtickej postave. Svoju hru na nástroji nám predvádza v rôznych intenzitách až do úplneho fyzického vyčerpania. Spojenie tanca so zosilňujúcim pískaním postupne speje k vrcholu. Pohyby sú v jednej dobe sprevádzané pomalým, avšak intenzívnym točením so zdvihnutou rukou a celý akt nadobúda folklórny charakter.

Stekajúci pot zmýva zvyšky hliny a Talagov Faunus nám odkrýva svoj svet prirodzenosti. Ocitli sme sa tak v jeho teritóriu, ale stále v bezpečnej vzdialenosti mimo neho. Talaga totiž ponechal rozdelenie na javisko a hľadisko, čiže zachoval frontálny pohľad diváka. Zaistil si tak, že uvidíme len to, čo uzná za vhodné. Dalo by sa to vnímať aj ako nevyužitie galerijného priestoru, v ktorom sa priam núka, aby bolo dielo ponímané ako trojrozmerná expozícia a bolo možné naň nahliadať zo všetkých strán. Talagova výpoveď by sa tým mohla prehĺbiť o ďalšiu rovinu.

Barbora Forkovičová: Ako ovládať (javisko)

Tereza Hradilková sa vo svojej sólovej performancii Nepřestávej zamerala na postavu dirigenta. O tejto profesii uvažuje skôr vo všeobecnej rovine a sústreďuje sa najmä na aspekt (seba)kontroly a (seba)ovládania.

K spolupráci na projekte Hradilková prizvala aj hudobníka Floexa, ktorý počas predstavenia vytvára živý, zväčša elektronický hudobný set. Jeho prítomnosť na javisku však púta len minimálnu pozornosť. Vnímame ho skôr prostredníctvom hudby, ktorá je významným aktérom celej performancie. Výsostnú pozíciu v prázdnom priestore javiska pokrytom len čiernym baletizolom si však takmer po celú dobu udržuje Hradilková.

V úvode začína jemnými baletnými pohybmi v slabom osvetlení, čím vzniká intímna atmosféra. Prepína špičky, telo preťahuje do výšky, avšak všetko to robí akosi nezúčastnene. Privreté oči alebo pohľad uprený do neznáma naznačujú, že performerka je síce fyzicky prítomná na javisku, no mysľou sa nachádza vo vlastnom svete. Akoby zotrvávala pri nejakej jasnej predstave, ktorú sa svojimi pohybmi snaží docieliť. Pohyby preto pôsobia nedokonalo – sú nedotiahnuté a ostávajú v náznaku, čím prezrádzajú snahu o zdokonalenie.

Neskôr do hry vstupuje nahrávka barokovej hudby. Veľkolepé tóny ovládnu celý priestor a Hradilková, ktorá bola doposiaľ stredobodom javiska, sa uťahuje do úzadia a hudbu pasívne počúva. Nenechá sa však zatieniť úplne a vyťahuje mandarínku, ktorú olúpe a zje. Prekvapivá nevysvetliteľnosť prítomnosti oranžového ovocia nás mätie a núti sledovať sediacu tanečnicu. Aj v tomto geste môžeme vycítiť motív preberania moci tu prezentovaný pútaním pozornosti.

Hudba akoby tanečnicu inšpirovala či povzbudzovala. Prechádza do stredu javiska a zrazu je ráznejšia. Jej pohyby pripomínajú dirigovanie, používa najmä ruky a dlane, ktorými „rozsekáva“ priestor pred sebou. Pomaly akoby získavala istotu a svojím predstavám dávala reálnu telesnú podobu. Keď sa v záverečnej scéne opäť z reproduktorov ozve klasická hudba, performerka stojí vzpriamene vo svetle reflektoru a pevnými gestami znova akoby podávala dirigentské pokyny. Ak sa na celkový obraz pozrieme detailnejšie, uvedomíme si, že vyznieva mocensky a arogantne. Hradilková nasadí odhodlaný a pevný pohľad a jej gestá rukou pôsobia povýšenecky až vulgárne (napríklad vystrčené do výšky posúvajúce prsty).

Ak som v úvode spomínala výsostnú pozíciu performerky na scéne, vyplývajúcu z jej osamotenosti, musím dodať, že Hradilková si ju upevnila aj svojím stupňujúcim sa dominantným prejavom, s ktorým predstavenie dodirigovala až do konca.

Diana Pavlačková: Telesné podoby času

Constellations je séria tanečných inscenácií umeleckého zoskupenia Spitfire Company. Na festivale predstavili druhú časť tohto projektu pod názvom Constellations II.Time for sharing, v ktorej sa pokúsili umelecky uchopiť a možno až ovládnuť plynutie času. Kľúč k zhmotneniu tak abstraktnej a širokospektrálnej témy našli v spoločnom zdieľaní momentov.

V réžii Petra Boháča vznikla spleť rôznych pohybových sekvencií, ktoré sú iba chvíľkami, krátkymi výsekmi zo života. Raz evokujú spomienky, inokedy sny či bájne obrazy z dedinského prostredia. Tri tanečníčky vo vzdušných šatách sa na scéne zmietajú, trasú, pohadzujú dlhými vlasmi. Sú akoby neustále ovládané „vyššou silou.“ Ich telá sa trhanými pohybmi otáčajú k nebu a impulz k pohybu im vychádza z hrude. Ovládať ich môže nejaké božstvo (napr. dažďa), tlkot srdca, ale aj samotný čas, ktorého prítomnosť a tlak neustále vnímame.

Performerky v úvode vystupujú v sólach, no v priebehu inscenácie sa pomaly k sebe približujú, zdieľajú dotyky a aj pohybovo sa synchronizujú. Akoby stále na javisku hľadali oporu jedna v druhej. Inscenácia sa v istom momente výrazne mení na živočíšny až rituálne pôsobiaci tanec. Nastáva výbuch ženskej energie - tanenčíčky sebavedomo, dynamicky a miestami aj agresívne skáču a dupú v spoločnej choreografii.

Cecile da Costa, Kristýna Šajtošová a Martina Hajdyla Lacová svojím pohybom zastupujú ľudské prežívanie, ktoré prostredníctvom vizuálnych a akustických prvkov vytvára ilúziu zastavenia alebo zrýchľovania času. Tento dojem tvorivý tím dosiahol aj použitím stroboskopického svietenia a hudby, v ktorej sa v rôznych rýchlostiach prelínajú zvuky tikania času. Rôzne významy, spojené s konceptom času vytvára aj scénografické riešenie. Scéna je ohraničená zabodnutými šípmi a vytvára kruh, ktorý v jednej časti pretínajú schody. Je tu zrejmá aj práca pozíciou tiel tanečníčok v priestore. Niekedy vytvárajú konkrétnejšie obrazy (napr. plazenie sa po obvode kruhu evokuje pohyb ručičky na hodinkách), inokedy podporujú metaforické vnímanie vzniknutých situácií (napr. sedenie na schodoch asociuje miesto, kde zastal čas).

Tvorcom sa na scéne podarilo navodiť nadreálnu atmosféru, v ktorej sa zdá byť ovládnutie a magická hra s časom možná. Pohybová zložka rovnako spolupracuje na vytváraní tejto ilúzie. Choreografia zahŕňa princípy, ktoré asociujú rôzne rýchlosti plynutia času. Striedajú sa sekvencie dynamické a pomalé, pohyby izolované a plynulé. Spitfire Company divákov vťahuje do snového sveta, kde dochádza nielen k uvedomeniu si a uchopeniu času, ale aj k viere v silu nenechať sa ním pohltiť.

Workshop z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

Rubrika: 

Bibliografický záznam: MLOKi, Redakcia. ČTP 2019 - 1. deň (No. 1). MLOKi - mladí o kultúre inak [online]. Bratislava: Kultúrny spolok MLOKi, 2019. [cit. 20.5.2019]. ISSN 1339-8113. Dostupné z http://www.mloki.sk/node/955.