MLOKi
Batacchio | Foto: Ctibor Bachratý
Batacchio | Foto: Ctibor Bachratý

Divadelná Nitra, deň piaty a šiesty: Boje na osobnom aj verejnom fronte a rozpačitý záver

Posledné dni dvadsiateho siedmeho ročníka festivalu Divadelná Nitra prebiehali navonok pokojne a pomaly. V divadelných sálach však nebola núdza ani o vyostrené konflikty či angažované výpovede.

Na bojisku medziľudských vzťahov

Ľudské vzťahy častokrát pripomínajú bojové pole. Postupujeme v nich opatrne a tvoríme stratégie, na základe ktorých v daných chvíľach útočíme či naopak ustupujeme. Vyostrenejšie to býva v prípade partnerských zväzkov, kedy sú hranice medzi dvoma bytosťami porušované či ohýbané. Paralela medzi vojnovými a osobnými vzťahmi je základom inscenácie Štátneho divadla Košice Znovuzjednotenie Kóreí v réžii Júlie Rázusovej, ktorú tvorí sled krátkych scén zobrazujúcich rôzne podoby lásky.

Jednotlivé výstupy sú okresané takmer výlučne na vypäté dramatické situácie, čím si inscenácia udržiava svieže tempo a intenzitu. Bojový stav tvorcovia zrkadlia aj vo vizuálnej stránke diela: kostýmy postáv obsahujú prvky vojenskej uniformy v rôznych variáciách. Vidíme kaki košele, pilotské okuliare, prilby a výrazné modré kanady. Hudobná zložka tiež vychádza zo zvukov vojny: rinčanie reťazí, výstrely a výbuchy, ktoré sú komponované do krátkych zvukových predelov, dopomáhajú udržať tempo a zostrujú hrany jednotlivých scén. Tie sú v podstate opakom militantnej tvrdosti, keďže zachytávajú osobné príbehy či vypovedajú o najvnútornejších pocitoch, a to s veľkým pochopením pre strasti ľudského vnútra. Napriek tomu však neskĺzavajú k patetickosti. Práve naopak, Rázusová pri práci opäť využila nápaditosť a hravosť, o ktorej sa v spojení s jej réžiami často hovorí. V spolupráci so scénografkou Markétou Plachou, ktorá sa venuje najmä bábkovému divadlu, vytvorili z javiska multifunkčný priestor uprostred dvoch diváckych tribún. Herci scénu pri jednodlivých výstupoch sami obmieňajú prostredníctvom využitia základných rekvizít. Na rôzne spôsoby dokážu varírovať napríklad veľký stôl. Jeho rozpojením získajú dve polovice, ktoré sú neschopné stáť samostatne. Keď napríklad v jednej zo scén rodičia obviňujú učiteľa z toho, že zneužil ich syna, každá zo strán sa snaží vybalansovať svoju polovicu. Rodičia nakoniec učiteľa opakujúcimi sa otázkami (doslova) doženú do úzkych a obvinený je vtesnaný medzi dva diely mohutného stola. Aby sa naňho nezrútil, musí časti držať oboma rukami, čím mu je znemožnený akýkoľvek pohyb.

Inscenácia by nemohla fungovať bez zohratých hereckých výkonov celého obsadenia. Hoci sa v prípade festivalového predstavenia zdalo, že ansámblu koncentrácia spočiatku trochu chýbala, netrvalo dlho a inscenácia sa rozbehla ako nový obrnený transportér, pripravený prevalcovať aj nitrianske divadelné pole.

Vtipom proti beznádeji

Nezávislé zoskupenie maďarských divadelníkov pod vedením Kristófa Kelemena a Benceho Györgyho Pálinkása nás svojou inscenáciou s názvom Maďarský agát zasvätilo do boja o záchranu stromu, ktorý sa stal maďarským národným symbolom, napriek tomu, že rastlina má pôvod v Severnej Amerike. Kvôli jednej zo smerníc Európskej únie o prevencii šírenia invazívnych nepôvodných druhov bola však jeho existencia na území Maďarska ohrozená. Spočiatku malý problém prerástol do veľkej kauzy, do ktorej sa zaplietli aj politici. Agát sa stal zo dňa na deň témou číslo jeden, a zatiaľ čo sa nacionalisticky orientované strany bili do pŕs a tvrdili, že svoj národný symbol si Európskou úniou vziať nedajú, liberálnejšie zmýšľajúce skupiny občanov si všimli iný, pozitívny aspekt tohto fenoménu. Národný symbol, takzvané Hungarikum, má cudzí pôvod – je teda multikultúrne! Z týchto zistení vyplynula premisa, že všetko, čo zapustí korene do maďarskej zeme, sa môže stať maďarským. Skupinka tvorcov sa rozhodla umocniť toto vnímanie uctievanej rastliny a založila hnutie na jeho podporu, pričom sa spomenutá myšlienka stala ich mottom. V rámci svojej činnosti vysádzali agáty na pamätných miestach maďarskej histórie, dokonca sa tiež rozhodli trošku pozmeniť dejiny. Súčasťou inscenácie je aj videozáznam toho, ako implementujú národnú rastlinu do dejepisných kníh v knižnici. Inscenácii, rovnako ako jej tvorcom, nechýba vtip a nadhľad.

Režisér, herci, aj hudobník tu účinkujú ako konkrétni performeri. Na začiatku sa nám predstavia, vďaka čomu môžeme dielo vnímať aj ako vtipnú scénickú demonštráciu ich občianskej činnosti. Naráciu striedajú videozáznamy z aktivít hnutia, krátke inštruktážne videá (napríklad o pôvode agátu a jeho príchode na maďarskú zem), ale nechýbajú ani piesne s textami o rastlinnom hrdinovi večera. Aby diváci naozaj pochopili jeho výnimočnosť a užitočnosť, divadelníci do publika prinášajú ochutnávku agátového medu a sirupu. Samozrejme nechýba ani samotný strom – jeho výhonky hrdo stoja uprostred scény, zasadené v malej záhradke.

Za humornými kúskami tvorcov sa skrýva beznádej, ktorá pramení z udalostí na politickej scéne ich domovskej krajiny. Nadhľad a optimizmus vystupujú ako vhodný prostriedok na odhaľovanie a počiatočný boj proti populizmu a xenofóbii, ktoré sa v súčasnosti čoraz viac rozmáhajú (nielen) v Maďarsku. Z inscenácie tak srší zdravá a nákazlivá občianska angažovanosť, ktorú tvorcovia tematizujú v odľahčenom scénickom tvare.

Rozpačitý záver

Záverečným predstavením festivalu bola inscenácia Batacchio súboru Cirk La Putyka. Rozhodnutie festivalového vedenia ukončiť ročník zameraný na občiansky angažované pojmy ako REaktivizácia, REgenerácia, REflexia, pomerne bezobsažným, hoci artisticky solídnym dielom, je prinajmenšom zvláštne. Inscenácia pražského novocirkusového zoskupenia je pomerne zábavná, obsahuje pár milých vtipov, pohráva sa s tematikou kúziel a jej súčasťou je aj niekoľko pôsobivých akrobatických scén. Ani v rámci svojho žánru však nepatrí k tomu najlepšiemu. Podľa môjho názoru je tak zbytočné venovať sa jej obšírnejšie, keďže za jej uvedením, žiaľ, nevidím zmysluplnejší dôvod. Je škoda, že sa festival, ktorý svojou dlhoročnou existenciou podporuje umenie REflektujúce súčasnosť, nechal vo svojom závere zlákať lesklou atrakciou.

Barbora Forkovičová

Absolventka teórie a kritiky divadelného umenia na VŠMU a DAMU. Pracovala ako odborná redaktorka časopisu kød - konkrétne o divadle. Venuje sa divadelnej kritike, zameriava sa primárne na činohru, no obľubuje aj performatívne experimenty a nový cirkus.